Mirbachov palác GMB, Františkánske nám. 11, Bratislava, 23. jún – 31. júl 2005
Významný český maliar, grafik, sochár, scénograf, ilustrátor a pedagóg Stanislav Kolíbal (1925) pracuje s jazykom geometrie od roku 1963. Napriek tomu však nevytvára čisto konštruktivistické diela. V geometrii hľadá odraz vyššieho rádu, jeho práce odhaľujú nejasnosť a nejednoznačnosť ľudského vnímania, mnohosť a bohatosť rôznych prístupov. V rôznych podobách zhmotňuje poriadok a jeho porušenie, strohosť geometrie a individuálnosť subjektívnej zmeny. Kresba často slúži ako štúdia či náčrt k obrazu alebo soche. Stáva sa tak dokladom tvorivého procesu. Vzniká z celkom špecifickým cieľom a nemusí byť ani ukončená. Preto sa tiež považuje za umelcovo súkromie. Kresba však môže byť aj celkom svojbytná a nemusí slúžiť na nijaký účel ani ako štúdia, ani ako zachytenie niečoho zo skutočnosti. Kresba môže byť sama osebe konečná, rovnako ako obraz či socha, a to som práve sledoval. Jej linka, podľa toho, aká je – rovná, rozpadnutá, slabá či neukončená, môže byť výpoveďou, rovnako ako tvar zo sadry, kusa plechu alebo drôtu. Linka v prvom cykle Bielych kresieb vytvorila postupne ucelený systém, ktorým som mohol vyjadriť všetko, čo som potreboval. Išlo vtedy o to, stručne povedané, „ako vyjadriť bytie, to, čo sa mení, rastie a opotrebúva sa, čo v istej chvíli prestáva a celkom mizne“.

V prvom cykle bola podnetom otázka času, v druhom to bola téma klamu. V dvojrozmernej ploche môže dochádzať k zhodám (napr. medzi čiarou v rovine zvislej a rovine vodorovnej), ktoré sú v podstate neuskutočniteľné a celkom fiktívne.

Hlavný obrat nastal za jednoročného pobytu v západnom Berlíne: rozdelenie plochy papiera určilo polomery kružníc a ich častí, ako aj ich ďalších súčastí, ktorými sú štvorce a diagonály, na základe ich priesečníkov.
Napriek danosti vo zvolenom obmedzení sa môže zakaždým dosiahnuť iný výsledok, ako je to v šachu. V mojej kresbe však nejde o princíp hry. To, o čo mi v tomto cykle išlo, bol obraz určitého usporiadania ako istý protest proti rastúcemu pocitu chaosu. Tento cyklus z roku 1988 sa postupne rozvinul do rôznych obmien, či už v podobe gradácie šedivých plôch v akvareli (1994-99), alebo šrafovaných plôch v cykle Klietky a pasce (1999). Mohol byť podnetom i pre niektoré priestorové realizácie z dreva či železa, a to ako pôdorys, rovnako ako v nedávnej sérii reliéfov z kartónu.
V nej namiesto kresby ceruzkou, perom či štetcom ide vlastne o kresbu tieňom, podľa toho, do akej výšky sa určitá plocha dostáva.

Výstava Stanislava Kolíbala je prehľadom jeho prác na papieri, ktoré vznikali od roku 1968 podnes. Rozdelená je do šiestich cyklov:

1. Biele kresby, 1968 – 1975
2. Ilúzie a fikcie, 1977 – 1979
3. Berlínsky cyklus, 1988
4. Akvarely, 1994 – 1999
5. Klietky a pasce, 1999
6. Diagonály, 2004