O starej fare a obchode

Peter Ničík
Inšpiráciou tridsiateho deviateho diskusného fóra projektu 100 farieb života Žiliny bola myšlienka Paula Wellstona „Ak dostatočne mocne nebojujeme za veci, za ktorými stojíme, v tom prípade sa v budúcnosti dostaví chvíľa, kedy si budeme musieť uvedomiť, že nám na nich očividne až tak veľmi nezáleží.“ Diskutovalo sa vášnivo, dlho, a až na malé úlety slušne a vecne. Hovorilo sa najmä o bezcitnom zbúraní starej fary a jej ďalšom osude.

Architekt Dušan Maňák: „Hanbím sa za to, čo sa tu udialo s farou. Je to barbarstvo.“ Zmyslom diskusie bolo nemlčať o citlivých témach, férovo diskutovať s verejnosťou, vytvoriť priestor na obhajobu krokov, záujmov a stanovísk zainteresovaných za okrúhlym stolom, no najmä hľadať pravdu. Taký bol zámer organizátora – Nadácie 21. storočia a jeho príspevok k zdravému rozvoju žilinskej komunity. Podujatie moderoval urbanista Pavel Kropitz.

Príbeh dnes virtuálnej fary je jednoduchý. Investor (George Trabelssie) chce postaviť obchodný dom a urobí všetko, čo je v jeho silách a mentálnej výbave, aby sa tak stalo a aby staval efektívne. Ponúkne lukratívny obchod Rímsko-katolíckej cirkvi (RKC), pretože obchodný dom má stáť aj na jej pozemkoch. Na tých pozemkoch stála aj budova starej fary a pod ňou archeologický nález obytnej hradnej veže (o výskume veže z 13. storočia hovoril na fóre vedúci Katedry archeológie FFUK v Bratislave Jozef Hoššo). Na jeseň 2007 bol daný podnet na vyhlásenie fary za národnú kultúrnu pamiatku, v roku 2008 sa ňou stala, námietku RKC proti jej vyhláseniu minister kultúry Maďarič zamietol. Dnes je fara národnou kultúrnou pamiatkou, hoci neexistuje a proti tomuto sa dá odvolať len súdnou cestou. Život je plný paradoxov.

Žilinská cirkev potrebuje peniaze (kto ich nepotrebuje?) na svoju činnosť (ktorá výrazne vytvára našu kultúrnu identitu a ktorá má poslanie robiť ľudí lepšími), tak obchod prijme. Otázka je, či to bol pre cirkev v danej situácii ten najlepší obchod, ako použije financie z neho a do akej miery to ovplyvní jej kredit. Otázka je, kto a kedy rozhodol o zbúraní fary a kto na ňu poslal v noci buldozér. Toto všetko mohol prítomným návštevníkom fóra (a bolo ich vyše stopäťdesiat) vysvetliť generálny vikár RKC Ladislav Stromček, ktorý pár dní pred diskusiou svoju účasť odriekol. Človek, ktorý bol za socializmu i potom svetielkom nádeje a ktorého si doteraz vážim. Ale mal prísť. Fara je majetkom RKC. Bez jej súhlasu by ju nebolo možné zbúrať.

Nebýva zvykom na Slovensku, aby sa primátor bežne zúčastňoval verejných diskusií. Primátorovi Ivanovi Harmanovi nemožno uprieť toto a ani statočnosť, s akou sa ujal úradu s podivnými a pochybnými tradíciami a s akou berie na seba riziko, že pri verejných stretnutiach si užije aj nepekné veci, ktoré mu zlomyseľníci radi dožičia. Nevyhýba sa stretnutiam. Aj na toto fórum prišiel. Podpísal povolenie na rekonštrukciu fary. Bez vyjadrenia Krajského pamiatkového úradu. Fara sa mala rozobrať a neskôr na pôvodnom mieste znova zložiť: „Mesto nevydalo povolenie na asanáciu fary, mesto vydalo povolenie na rekonštrukciu fary. To znamená, že fara sa vráti naspäť, bude postavená nanovo, mesto bude na tom trvať.“ Je pobúrený z toho, že sa fara zbúrala buldozérom. Chcel zachrániť kultúrnu pamiatku, aby nebola zničená navždy. Chcel pomôcť riešiť problémy, ktoré sám nespôsobil. I tak si vyslúžil nesúhlas viacerých odborníkov. Mohla stáť, keby nebol podpísal povolenie na jej rekonštrukciu.

Je otázka, akým spôsobom bude budova fary zakomponovaná do nového obchodného domu. Architekt projektu Obchodné centrum Hrad Michal Diviš to na diskusnom fóre nemohol povedať. Projekt prerábal už niekoľkokrát na základe pripomienok hlavného architekta mesta. Na stretnutí nemal povolenie od investora prezentovať poslednú verziu.

Investor i cirkev by mohli byť spokojní. Naplnenie obchodu preskočilo ťažkú prekážku. Mala vôbec stará fara nejakú hodnotu? Riaditeľ Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) Miloš Dudáš hovoril o tom, že kultúrne pamiatky nie sú len vzácnym svedectvom o našej bohatej histórii a tradícii, ale predovšetkým pravdivým obrazom o našej prítomnosti. Stará fara bola podľa neho neoddeliteľnou súčasťou genia loci Žiliny, súčasťou jednej z najvýznamnejších častí Mestskej pamiatkovej rezervácie, svedkom dôležitým z hľadiska dejín mesta i dejín cirkví v meste. „Bola v stave bežnom pre historické pamiatky, cirkev sa o ňu príkladne starala. Objekt bol zvalený vulgárnym spôsobom, je to pre mňa nešťastné rozhodnutie cirkvi.“ Hovoril ako človek, čo si robí poctivo svoju prácu a je smutný, keď sa búrajú budovy nesúce hodnoty dejín. Riaditeľ Štátneho archívu Peter Štánsky podrobne dokumentoval históriu fary na základe nájdených písomností. Vyčítal Krajskému pamiatkovému úradu nepresnosti v návrhu: „Z akého dôvodu zaradil KPÚ faru do 15. storočia?“ Myslí si, že údaje KPÚ boli ministerstvom zneužité a fara nemala byť vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Iný názor mala Iveta Kodoňová, riaditeľka Pamiatkovej inšpekcie Ministerstva kultúry: „Nie je dôležité, či fara bola z 15. alebo 18. storočia. Jej posolstvo ju oprávňovalo, aby tu zostala.“

Diskusia priniesla mnohé zaujímavé námety: „objekty Mestskej pamiatkovej rezervácie ani národné kultúrne pamiatky sa nesmú asanovať bez súhlasu Krajského pamiatkového úradu, ak sa tak stane, je to porušenie zákona“, „výstavba Obchodného centra Hrad nie je v súlade s Územným plánom mesta“, „nehľadajte vinníkov, hľadajte konštruktívne riešenia“, „dajte priestor občanom, aby sa vyjadrili“, „je to citlivá otázka pre cirkev“, „mesto by nemalo mať druhý Aupark“, „pozor na ľudí, ktorí si myslia, že si môžu kúpiť kohokoľvek a čokoľvek“.

Článok bol uverejnený v týždenníku MY Žilinské noviny.

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Písmo

1. ÚVOD
Písmo je pamäť ľudstva. Môžeme sa o tom presvedčiť sami. Čo urobíme, keď si budeme chcieť niečo zapamätať? Zaviažeme si uzol na vreckovke? Po čase sa však môže stať, že nám uzol síce pripomenie nejakú povinnosť, ale akú – to nám nepovie. Najlepším spôsobom, ako si niečo zapamätať, je poznamenať si to do zošitu alebo notesu. A ako inak než v písomnej podobe!

Zaujímavosti zo zákulisia Vatikánu a pápežov

„V čom drží súčastný pápež primát?“
Ján Pavol II. je prvým pápežom, ktorý číta bez okuliarov /používa kontaktné šošovky/. Je prvým pápežom, ktorý nosí náramkové hodinky, lyžuje a zdoláva hory. Na konkláve /voľba pápeža/ prišiel s pár drobnými- 15000 lír, iba toľko mu dovolili vyviesť z Poľska. Je prvým pápežom, ktorý nosí oblečenie šité na mieru francúzskym návrhárom, prvým pápežom hospitalizovaným na verejnej klinike. Ján Pavol II drží i primát v počte nalietaných kilometrov.