O slovanskej duši

1.časť: Duša za života

U Slovanov sa stretávame s tromi výrazmi, ktoré majú rovnaký koreň, a síce dych – duša – duch. Ich príbuznosť je podobná latinskému animus – anima. O samotnom výraze duša sa preto hovorí, že v staroslovanských jazykoch bol odvodený od slova dych. Zatiaľčo za života vytvára spolu s telom jeden celok, po smrti sa rozchádzajú, pričom telo je pochované alebo spopolnené (vracia se do toho, z čoho povstalo) a duša sa vydáva na púť do záhrobnej ríše –Navie.

Duša, keďže má podobu dychu a nie je viditelná, je tažké ju znázorniť. Najčastejšie sa symbolicky objavuje v podobe vtáka (rovnako ako u mnohých iných starodávnych národov): holubice, ak je dobrá, aleebo havrana, pokiaľ je zlá. V tom prípadě sa tiež hovorí o tom, že duša dietaťa v okamžiku počatia zostupuje do zárodku vo vtačej podobe. U niektorých Slovanov duša máva podobu motýla, osy, muchy či včely. Sídlom duše je v živom tele hruď, presnejšie srdce, ale tiež sa hovorí, že oči sú zrkadlom duše, pretože nie každý človek sa dokáže ovládať a neprejaviť svojim pohladom to, čo skutečne cíti, to, čo v svojom srdci nosí. Vystihuje to i osetinské príslovie, ktoré znie: „Človek – to sú oči a srdce.“

Keď už hovoríme o duši za živa, treba určite spomenúť jav zvaný vjedogonja, známy u južnách Slovanov.  Podla ich mienky býva v každom človeku duch zvaný vjedogonja, ktorý pozná veci minulé i budúce. Keď člověk spí, duch z neho vychádza, opatruje jeho majetok a chrání ho pred útokmi cudzích vjedogoňov. Keď človek spí, vraj jednotliví vjedogoni spolu bojujú a ten človek, ktorého duch v boji zahynie sa už viac neprebudí.

V druhej časti si niečo povieme o duši posmrtnej.

Budislav