Takmer rozprávková skutočnosť
Za siedmimi horami, za siedmimi dolami, kde predstavitelia ľudu hory-doly sľubovali, stála na krížnych cestách pamiatka. Bola taká ošarpaná a škaredá, že keby nebola pri ceste, tak by ju každý obišiel. A šiel raz okolo jeden chudobný pamiatkár, čiže to mohol byť ktorýkoľvek, ktorý len na pamiatkové hodnoty myslel. (Možno aj preto bol stále bez groša). Keďže ako pamiatkár to mal aj v popise práce, nuž dovnútra pamiatky vošiel a popraskané a padajúce omietky si prehliadal. A zdalo sa mu, že spod omietky akési farby presvitajú. Nuž olúpal viac tej omietky a viac farieb sa ukázalo. Preto aj ďalších pamiatkárov zavolal, aby celoplošne všetku tú krásu odkryli. A objavili sa stredoveké maľby prenáramné.

Všetci pamiatkári potom rôzne zdroje a fondy hľadali, peniažky a reštaurátorov dohromady dali, aby tie maľby do budúcnosti zachovali. Keď sa dielo podarilo sláva to bola obrovská. Pamiatka aj do pozornosti sa dostala, aj pocestní (čo sa teraz turistami nazývajú) sa pri nej zastavovali a vo vnútri tú nádheru obdivovali. Vtedy už aj úradníci tomu uverili a pamiatku za takú najvyššiu – národnú vyhlásili. Keď sa o tom jeden vysoký úradník dozvedel, tiež sa chcel o slávu pamiatok (no sláva !) zaslúžiť, preto si povedal, že všetky pamiatky načim takto zhodnotiť. A tak rozhodol každú pamiatku za národnú vyhlásiť. A bolo ! Teda je ! Od 1. apríla 2002. Ale nie je to aprílový žart, je to fakt. No namôjveru pravda.

Poučenie:
Keďže sa ukázalo, že ide o skutočnosť, nie o rozprávku, ani o bájku (lebo okrem „veľkých zvierat“ v nej zvierat niet), niet ani poučenia. Napokon, úradníci sú nepoučiteľní.

Jaroslav Liptay