Kríza ľudstva: Úloha vedy a kultúry a poslanie EKOMUZEOLÓGIE

(Obnova.sk) Z. Z. Stránsky, V závere 20. a na začiatku 21. storočia sa dostalo ľudstvo vlastnou vinou do globálnej krízy. Mnohí boli presvedčení, že v priebehu uplynulého storočia vyriešime najzávažnejšie problémy. Mali sme k dispozícii rozvinutú vedu, chceli sme uskutočniť tie najhumanistickejšie premeny spoločnosti, operovali sme s rozprávkovou technikou a domnievali sme sa, že čo snáď nevieme dnes, budeme určite vedieť už zajtra, že sme schopní meniť a zmeniť skutočnosť podľa našich prianí a túžob. Ale zrazu vidíme, že vláda ROZUMU, TECHNIKY, MATERIALIZMU a TOTALITY nás priviedla do celkom krajnej situácie. – Stratili sme pochopenie pre prírodu a jej nezastupiteľnú úlohu a vidíme v nej iba surovinový zdroj, ktorý exploatujeme tak, že ohrozujeme nielen sami seba, ale celú planétu Zem.

– Súčasná veda – ako napísal Lews THOMAS – „nám dáva nazrieť do niečoho, čo sme skôr vlastne nikdy nepoznali, odhalila ľudskú nevedomosť“.

– Odvrhli sme rôzne totalitné ideológie, ale miesto toho vidíme vo všetkom len tovar a všetko meriame len hodnotou peňazí.

– Vrháme sa do sietí najrôznejších náboženských a pseudonáboženských hnutí v domnienke, že tu nájdeme spásu, ale miesto toho se stávame otrokmi fanatizmu a strácame stále v širšom meradle vedomie Dobra a Zla.

– Skomercionalizovali sme a spriemyselnili kultúru a pre mnohých je kultúra iba vecou privátneho zájmu, iba zábavou. Tak stráca kultúra svoje človekostredné poslanie a v rovine hyperreality – ako o nej píše Umberto ECO alebo Jean BAUDRILLARD – v nás ničí zvyšky ľudskosti, ako to môžeme každodenne prežívať a ako sa to prejavuje zvlášť pri mládeži, pre ktorú sa stává masová kultúra drogou.
Máme nejakú nádej?
“Bez vedeckého a umeleckého ducha – napísal David BOHM – nemôžeme dosiahnuť všeobecnej a súvislej duchovnosti. Nesúvislá duchovnosť nám v ničom nepomôže. Dalo by sa povedať, že veda, umenie a duchovnosť sú základným obsahom kultúry. Pokiaľ stoja tieto prvky oddelene, nemôžeme mať kultúru kompletnú, koherentnú. A pretože kultúra je participovaný význam, nemôže teda mať ani tento súvislý participovaný význam. Naša kultúra by nakoniec mala malý alebo žiadny zmysel. Bez zmyslu sa naša spoločnosť rozpadne” .

V takejto konštelácii sa nemôžeme uspokojovať tým, že múzejný svet existoval, existuje a bude aj naďalej existovať… Je potrebné preniknúť do jeho vnútornej štruktúry, postihnúť pozitívne i negatívne vývojové indície. To je jediná cesta k tomu, ako sa dopracovať k poznaniu jeho problematiky a k postihnutiu zmyslu jeho existencie i úlohy, ktorú by mal zastávať v katastrofickej situácii ľudstva.

To je však náročná filozofická a vedecká úloha. Tú neriešia a ani nemôžu riešiť tradične v múzeách angažované vedné odbory. Nepomôže ani dnes módny múzejný manažment, atraktívna múzejná pedagogika alebo najnovší svetový šláger: digitálne múzeum. Toto je možné iba prostredníctvom špecifickej poznávacej domény, uplatňovaním vlastných metód, formalizovaním bežného múzejného jazyka a vyvodením adekvátneho poznatkového systému, krátko povedané: prostredníctvom muzeológie profilovanej v intenciách naznačených metavedeckých kritérií. Jedine na tejto vedeckej úrovni sa muzeológia môže inšpirovať a ťažiť zo súčasného filozofického, vedeckého i kultúrneho myslenia a v jeho intenciách angažovať múzejnú kultúru i príbuzné sozologické a monumentalistické odbory v prekonávaní súčasných krízových faktorov a tak reprofilovať túto kulturne-pamäťovú sféru v záujme jej vlastnej existencie a budúcnosti.
Poslanie katedry ekomuzeológie

Katedra ekomuzeológie Fakulty prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, situovaná do Banskej Štiavnice, mesta Svetového kultúrneho dedičstva, vyznamenaného už dvakrát „Zeleným Oskarom“, sa zrodila s úlohou reagovať na globálnu krízu ľudstva a orientovať nastupujúce generácie mladých pracovníkov prichádzajúcich do múzeí, oblasti ochrany prírody a pamiatkovej starostlivosti nielen v tejto akútnej problematike, ale so zámerom osvojovať si predovšetkým novú orientáciu muzeologického myslenia.

Ekomuzeológia nie je nejakou novou muzeológiou. Predpona eko- iba signalizuje jej angažovanosť v súčasnej ekologickej a kultúrnej kríze a to tak, že sa snaží v intenciách eko-paradigmy presadzovať globálny prístup muzeológie k totalite prírody a spoločnosti. Z hľadiska dejín múzejne teoretického myslenia nadväzuje takto chápaná muzeológia na renesanciu a v mnohých smeroch sa aj inšpiruje prístupmi k realite, ktoré charakterizovali práve renesančné „Wunderkomory“. Nie je to však žiaden krok späť. Je to naopak snaha prekonať v múzejnej kultúre to, čo v priebehu uplynulých storočí vytvorilo priepasť medzi prírodou a kultúrou a rozbilo v dôsledku hlbokej diferenciácie vied, chápanie celku na úkor časti.

Úloha, k riešeniu ktorej sa snaží ekomuzeológia prispieť, je však zložitá a náročná. Nie je možné, aby vystačila iba so svojimi silami a riešila si len problémy, ktoré majú obecnú povahu a význam iba v nejakej vlastnej „veži zo slonoviny“. Je potrebné zainteresovať čo možno najširšie okruhy pracovníkov pôsobiacich v sférach filozofie, vedy a kultúry a ich prispením konfrontovať názory a prístupy na vymedzenú problematiku. Je potrebné tiež angažovať mladých, nastupujúcich pracovníkov a motivovať ich k poznávaciemu, ale aj praktickému úsiliu v intenciách ekomuzeológie.

Tak sa zrodila – z podnetu zahraničných i domácich múzejných pracovníkov – myšlienka uskutočniť Medzinárodnú letnú školu ekomuzeológie – ISS/ECOM, ktorej realizácia by umožnila zoznamovať širšie kruhy zahraničných a domácich záujemcov s touto problematikou a možnosťami jej riešenia, a to v záujme posilnenia a upevnenia angažovanej pozície ochrany prírody, pamiatkovej starostlivosti i múzejnej kultúry v súčasnej spoločnosti a tak upevňovať ich bázu pre existenciu v budúcnosti.

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Vidím, že vás obrázok na titulke zlákal a pokúsim sa vašu zvedavosť odmeniť niečim výnimočným. Text pochádza z pera priateľa, ktorý dal súhlas na uverejnenie mierne upraveného a skráteného textu.

Kultúra v Európe – Európa v kultúre

Jarmila Strelková
Každodenne skloňujeme slová kultúra, kultúrnosť a vlastne ani nerozmýšľame nad ich hlbším zmyslom. Automaticky im pričleňujeme atribúty, ktoré sú nám vlastné a významovo sa nám zdajú jednoznačné. Za ich obsahom pre nás samotných nehľadáme odpovede na otázky, ako sme k takémuto chápaniu prišli a osvojili si ho. Či to bolo iba na základe vnímania nás samotných ľudských jedincov navzájom, nášho okolia, zvykov a zvyklostí bližšieho alebo vzdialenejšieho okolia, celého duchovného i materiálneho bohatstva ľudstva, ktoré nás obklopuje, alebo či zásluhou poznatkov a informácií, ktoré nám boli vštepované od detstva vlastne doteraz a stále v permanentnej dennodennej konfrontácii, alebo je to zo všetkého trocha, ba možno ešte niečo viac, niečo iné.

Dosť bolo kultúry!

Dni európskeho kultúrneho dedičstva, ktoré pod záštitou Rady Európy sa každoročne konajú aj na Slovensku, patria zatiaľ k ojedinelým európskym podujatiam. Ak „európskej“ kultúrnej politiky dodnes niet, spoločná stratégia sa skôr či neskôr musí zrodiť. V prvej fáze možno ako štít proti agresivite kultúry americkej. Expandujúcu amerikanizáciu a hegemónne postavenie kultúr západnej Európy mnohí už dnes vykresľujú ako nepriateľov našej kultúry. Lebo, vraj, ide o fenomén, ktorý vygumuje z kultúrnej mapy sveta niečo tak chatrné a chúlostivé, ako je slovenská kultúra. Hľa, aká mohutná môže byť malovernosť!

Kultúra je, keď… (?)

Na margo „stratégie“ štátnej kultúrnej politiky
Od prvých prejavov Človeka na Zemi pretrvávajú a vzájomne sa ovplyvňujú tri základné zložky života: človek – príroda – kultúra. Kultúra totiž nie je odvetvie, už vôbec nie rezort, ale ľudská civilizácia. Tvrdili to už starí Rimania (pozri: Publius Cornelius Tacitus), definujúc kultúru ako „celkový život spoločnosti“. Ak sa kultúra orientuje aj na materiálny a technický rozvoj, budúce desaťročia by mali priniesť najmä rozmach DUCHA.