Propagácia knihy

1 post / nové (0)
Obrázok používateľa gambal
Offline
Propagácia knihy

Vopred sa opravedlňujem blogerom tejto stránky, ale neviem akou formou mám na google zaujať čitateľov propagáciou knihy.

Z tohto dôvodu tu vkladám jeden úryvok. Názov knihy je:
Keď zatneš slovom...

Neslávny šesťdesiaty ôsmy
Ráno 21. augusta 1968 som ako učeň 2. ročníka praxoval v dielňach vtedajšieho Poľnohospodárskeho odborného učilišťa v Sobranciach.
Každé ráno okrem víkendových dní sme vyše dva kilometre pochodovali zoskupení ako vojaci z internátu na konci mesta (pri kúpeľoch) k dielňam školy. Posledný viac ako kilometrový úsek sme ,,šľapali“ po hlavnej ceste medzi Sobrancami a Michalovcami.
V spomenuté ráno sa popri nás valili kolóny sovietskych vojakov v tankoch, obrnených vozidlách, na nákladných autách... Ako nič netušiace decká sme s radosťou vítali našich „verných priateľov a bratov na večné časy“. Lenže v dielňach nám zvedavcom neušla debata majstrov odborného výcviku o tom, čo sa deje, teda ani ich reakcia na situáciu, ktorej sme boli svedkami. Zdesili sme sa vo chvíli, keď sa začali zhovárať, čo z toho môže byť – vraj i vojna. Nám viac nebolo treba! Rozbehli sme sa k plotu. Od práve prechádzajúcej vojenskej kolóny nás delila 4-metrová trávnatá plocha a priekopa vedľa cesty. Začali sme strhávať nezrelé jablká a nazlostení na vojakov – našich už nie priateľov – sme spustili ,,ostrú paľbu“. Jediné šťastie, že to vnímali ako ponuku ochutnať ovocie... Veď stačilo, aby čo len jeden z nich pochopil, prečo hádžeme tie jablká, a možno by došlo k tragédii podobnej iným, ktoré nasledovali. Od zlého nás vtedy zachránil aj fakt, že vojská prešli iba 14 kilometrov od hraníc a nevedeli, čo ich ďalej čaká, do čoho ich vohnali.
Majstri sa našťastie hneď spamätali a zavolali nás naspäť do dielní.
Ten večer a nasledujúce dni sme na internáte v strachu sledovali v televízii živé vstupy z jednotlivých miest dokazujúce, s akou ,,radosťou“ vítali občania Československa vojská Varšavskej zmluvy. (Prišli z nej všetky okrem Rumunov – iba oni a Juhoslovania, ktorí vo Varšavskej zmluve neboli, sa nás vo svete vtedy zastali. Za to sme sa Juhoslávii vskutku ,,pokresťansky“ odvďačili: Ani nie po 30 rokoch, keď sa s určitým a vopred jasným cieľom začala jej deštrukcia, sme nijako extra neprotestovali voči skutočným vinníkom tejto tragédie.. Pravdaže, my sme ich nebombardovali! My sme sa ,,iba“ servilne zaradili k tým štátom, ktoré povolili USA, resp. NATO prelet nad svojím územím, aby to ich bombardéry mali pri ďalšom systematickom a cieľavedomom ničení Juhoslávie – jej ľudí, hospodárstva, pamiatok atď. – ľahšie... a potom sme farizejsky brali deti z týchto kútov Balkánu k nám ,,na zotavenie“...)
Videli sme, ako sa po celej republike na múroch domov objavovali heslá Dubček – Svoboda, to je naša sloboda! a podobné, ktoré odrážali myslenie a cítenie drvivej väčšiny ľudí. Videli sme i to, ako občania na hlavných ťahoch ciest vytrhávali alebo otáčali naopak smerové tabule, len nech sa cudzie vojská nedostanú až do hlavného mesta. Videli sme, ako obyvateľom „vrela krv v žilách“, preto nevítané kolóny blokovali barikádami zo smetných nádob a všetkého možného, čo im prišlo pod ruku, aj odstavenými nákladnými autami či električkami. Videli sme v televízii i to, ako ľudia vyberali z ciest kamenné dlaždice a útočili nimi na vojakov a na niektorých križovatkách zbili ich regulovčikov v nádeji, že kolóny začnú blúdiť a nedôjdu do Prahy. Videli sme, ako sa zopár jednotlivcov dokonca postavilo pred tanky v snahe vlastným telom zabrániť ich postupu. Pochopiteľne, že to všetko nezostalo bez odozvy, vojaci na takéto ,,vítanie od kontrarevolucionárov“ reagovali paľbou zo samopalov. (Len na Slovensku v súvislosti s 21. augustom 1968 zahynulo 19 občanov.)
My v Sobranciach sme sa na druhý deň dozvedeli, že aj v tomto meste hrozila tragédia. Vodič jedného z tankov pravdepodobne zadriemal, nezvládol zákrutu – a šiel priamo na budovu, ktorá mu stála v ceste. Našťastie sa zavčasu spamätal, zostal stáť a „iba“ hlaveň tanku prešla múrom. Nečudo! Veď títo chudáci boli na cestách už celú noc a nevyspaní išli ďalej – do neznáma, iba čo im navraveli, že idú brániť mier a zabrániť kolaborácii s kapitalistickými živlami. (Ešte niekoľko rokov po tejto udalosti majiteľ domu nechal ako pamiatku dieru síce zamurovanú, ale z vonkajšej strany zahladenú iným odtieňom omietky.)
Akoby nestačilo ani toto, režim umožnil (presnejšie, musel umožniť) týmto nežiadaným návštevníkom vyše 22-ročný ,,dočasný pobyt“ v mnohých kasárňach na území Československa. V niektorých oblastiach si vytvorili vlastné komunity, mali svoje byty, obchody, nejeden z nich si u nás založil rodinu. Aj preto, pochopiteľne, neboli nadšení, keď v deväťdesiatom prvom museli opustiť Československo a vrátiť sa do Sovietskeho zväzu (iba jeho vojská u nás boli až dovtedy). Zanechajúc po sebe v nejednom prípade spúšť materiálnu, ekologickú, ale čo je ešte horšie – na dlhý čas aj spúšť vo vedomí prevažnej väčšiny tých, ktorých ,,prišli zachrániť“.
Autor Ladislav Serenča KE l.serenca@gmail.com

Prihlásenie

To prevent automated spam submissions leave this field empty.