S papierom prichádzame každý deň do styku už od detstva. V rôznych podobách, v rôznych situáciách. Či už ide o ten klasický kancelársky papier, alebo knihy, noviny, časopisy, hygienické vreckovky, bankovky a mnohé jeho ďalšie formy. Je tu. Obklopuje nás i napriek obrovskej digitalizácii sveta.

História výroby papiera siaha ďaleko do Egypta okolo roku 1800 p.n.l. Už vtedy starí Egypťania začali svoje myšlienky zaznamenávať na zložito upravovaný rákos (lyko). Jeho pomenovanie papyrus vychádza z názvu rastliny Gyperus papyrus, ktorý rástol v oblastiach povodia Nílu.

Od konca Antiky sa stal nástupcom papyrusu materiál nazývaný pergamen. Obaja predchodcovia dnešného papiera nemali od seba až tak ďaleko. Názov vznikol v Malej Ázii v Pergamone. Vyrábali ho jednoduchým postupom z teľacej, ovčej alebo kozej kože. Mal omnoho lepšie vlastnosti ako papyrus (obojstranné popisovanie, pružnosť, pevnosť, lepšia manipulácia, možnosť prepisovať chyby). Pre ľahkú dostupnosť sa vyrábal na rôznych miestach sveta a každá kultúra ho niečím zdokonalila. Prifarbovaný bol výsadou byzantských kráľov. V stredoveku ho začali vyrábať manufaktúrne tzv. pergamenári. Na území Slovenska sa začal vyrábať niekedy v 14. storočí a vydržalo to až do 18. storočia.

Avšak aj pergamen bol časom nahradený dostupnejším a hlavne lacnejším materiálom, ktorým bol papier. Kolískou výroby papierovej hmoty a papieru sa stala v roku 105 n.l. Čína, keď si dal ako prvý svoj vynález na cisárskom dvore patentovať Číňan Cchai Lun. Papierovinu vyrábal z hodvábneho odpadu s prídavkom kôry stromov, lyka, konope a zvyškov rybárskych sietí. Čína dlho utajovala tajomstvo výroby ich papiera, no nakoniec sa aj tento postup dostal do Európy a okolo roku 1150 ho začali vyrábať v Španielsku. V 15. storočí v Európe papier úplne vytlačil pergamen. U nás sa začal vyrábať až v 16. storočí. Nový zmysel začal mať papier, keď v roku 1440 Johanes G. Guttenberg vynašiel kníhtlač. Po Európe začali vznikať manufaktúry nielen na kníhtlač ale aj na výrobu papiera. Ďalším prevratom bolo, keď v roku 1844 sa na výrobu papiera začala používať ako základná surovina drevo.

V súčasnosti sa u nás na Slovenku výrobe ručného papiera venuje firma PETRUS Bratislava s Papierňou v obci Prietrž (okres Senica).

Nedávno som mal u nás na fakulte (FCHPT STU) možnosť si vyskúšať výrobu ručného papiera, ktorý by som vám chcel priblížiť.
Ako surovinu na výrobu ručného papiera sme použili bielenú sulfátovú buničinu z ihličnanov, vľavo na [Obr. 1], ktorá sa napučaná vo vode mlela v holandri [Obr. 2].

Mletie má viac významov, je to hlavne krátenie vlákna, uvoľňovanie fibríl z povrchu vlákna a uvoľňovanie bunkovej steny spojené so silným napučiavaním, no vedľajšie účinky sú vznik jemného podielu dreňových buniek rastlín a drevín, kompresia alebo predĺženie v smere osi vlákna, sploštenie a skrútenie vlákna.
Pomletá buničina sa viedla do pracovnej nádrže [Obr. 3] kde sa riedila. Forma na výrobu papiera je zložená z drôteného sita a rámu [Obr. 4].

Sitá sú pletené alebo tkané drôtom. Ich charakteristickou črtou môže byť znak, ktorého tvar je dosiahnutý hustejším pletením tenšími drôtmi, alebo spájkovaním rôznych tvarov priamo na sito, čo je základ pre vodoznak. Rám je vyrobený z dreva dubu alebo hrušky a určuje množstvo načretej papieroviny, teda plošnú hmotnosť papiera. Formovanie papiera je náročná operácia, na ktorú treba hlavne zručnosť.

Po premiešaní papieroviny, t.j. jej zhomogenizovaní som vzal do rúk rám, pritlačil naň sito a celú formu ponoril do kade pod 30° uhlom asi 10-15 cm pod hladinu. Vodorovne ju vyberal trhanými pohybmi hore dole, doprava doľava, aby sa papierovina rozložila, usporiadali sa vlákna a voda odtiekla cez sito. Potom som zložil rám a sito preklopil na plstenec z vlnitého súkna ktorý dobre sal vodu a prikryl ďalšou textíliou. Prebytočnú vodu som vytlačil valčekom až kým bol papier dostatočne kompaktný. Takýto mokrý papier som vložil do lisu, ktorý bol vyhrievaný a teda zároveň papier aj sušil [Obr. 5]. Nakoniec som papier dosušil na vzduchu a aby sa nezvlnil, tak som ho po celej ploche zaťažil. Výsledný produkt je na [Obr. 6].

Celá táto práca výroby jedného hárku netrvala dlhšie ako 15 minút. Najdlhší krok bol sušenie. Papier som si skúšal robiť ešte viackrát a s rôznymi obmenami, pri formovaní som do papieroviny pridával rôzne rastlinky, farbivá a aj iný druh buničiny. Moje pocity z výsledku boli prekvapujúce, keďže papier sa nielen tvarom, ale aj farbou a kvalitou povrchu podobal či už pijaku, alebo bežnému novinovému papieru. Pri práci som si užil mnoho zábavy, keďže vzhľadom k tomu, že som papier vyrábal prvýkrát, som zo začiatku dosť nešikovne naberal zriedenú papierovinu do formy a formoval ju, a potom som mal po práci buničinu skoro po celom tele :) Papier sa bežne zvykne ešte glejiť, kvôli zmene vlastností povrchu vlákna. A tiež plniť, čo znamená pridávať minerálne látky do papieroviny kvôli zlepšeniu fyzikálnych a optických vlastností.

Podľa mňa má výroba ručného papiera stále svoje miesto v papierenskom priemysle najmä kvôli svojej honosnosti a jedinečnosti spätej s históriou technológie výroby.

Literatúra:

Blažej A., Krkoška P.: Technológia výroby papiera. Alfa Bratislava (1989)

Havlíčková G.: Ruční výroba papíru. Computer Press 2004