Unikátne historické dedičstvo v kolíske civilizácie ohrozujú bomby.
Babylon, Eridu, Kirkúk, Mosull, Ninive, Nimrúd, Ur, Uruk… Čo názov, to mesto i miesto predstavujúce unikátne historické dedičstvo. Lokality, ktoré počas archeologických výskumov za posledných vyše stopäťdesiat rokov priniesli nejednu senzáciu a nový pohľad na dejiny ľudstva.Územie medzi riekami Eufrat a Tigris – kedysi nazývané Mezopotámia, dnes Irak – je považované za jednu z kolísok ľudskej civilizácie. Oprávnene. Už pred vyše päťtisíc rokmi tam žili záhadní Sumerovia, zakladatelia prvých mestských štátov na svete, budovatelia veľkolepých palácov a zikkuratov, akýchsi stupňovitých pyramíd so svätyňami na vrcholoch, vynálezcovia klinového písma, ktoré od nich neskôr prevzali ďalšie staroveké národy… Odborníci hovoria, že kdekoľvek na území niekdajšej Mezopotámie dnes zakopnete krompáčom do zeme, nájdete niečo staré a vzácne. Nemožno sa tomu čudovať. Asýria, starý Aššur, sa rozprestierala pozdĺž toku Tigrisu, Babylonia, starý Sumer a Akkad, ležala na juhu „Medziriečia“ a siahala až po brehy Perzského zálivu. A čo ríša Chetitov, ktorá, hoci svojho času rozhodovala o osude vtedajšieho sveta, zapadla na celé tisícročia do zabudnutia? Dlhé stáročia tam jestvoval vyspelý a konsolidovaný svet s prekvitajúcim staviteľstvom, výtvarným umením, kultúrou a obchodom, s dobre organizovanými štátnymi útvarmi, ktoré mali svoje zákony a udržovali medzi sebou diplomatické styky. Ich archívy na hlinených tabuľkách pretrvali do dnešných dní.

Vojnové plienenie
Odpradávna bola však oblasť rozprestierajúca sa na významných obchodných cestách pozdĺž riek Tigris a Eufrat nielen kolískou civilizácie, ale aj miestom vojnových konfliktov, ktoré vstúpili do histórie. Slávne ríše a ich krásne mestá sa počas vojen menili na ruiny, aby takmer upadli do večného zabudnutia. Kým v polovici 19. storočia neprišli muži ako Paul Emile Botta, Austen Henry Layard, Henry Creswicke Rawlinson, George Smith, Robert Koldewey či Bedřich Hrozný, ktorí vykopali staré paláce spod tisícročných nánosov zeme a rozlúštili staroveké písmo a posolstvá na hlinených tabuľkách. V ich práci potom pokračovali stovky ďalších archeológov. Až donedávna. Posledné desaťročie ohrozuje zvyšky dávnej civilizácie opäť vojna. Najskôr Púštna búrka, teraz Iracká sloboda. Bojuje sa v tesnej blízkosti vzácnych pamiatok a stále neprebádaných archeologických nálezísk. A hoci americkí univerzitní profesori na žiadosť Pentagónu pripravili mapy Iraku s miestami, ktoré majú byť ušetrené bombardovania, sú skeptickí a sami kladú otázku, načo robiť niečo také, keď vlastne celá krajina je jedným obrovským archeologickým náleziskom. Malý príklad. Pred šesťtisíc rokmi založený Ur, z ktorého pochádzal podľa Genesis aj židovský patriarcha Abrahám, ktorého však rovnako uctievajú aj kresťania a Arabi, zanikol po potope sveta. Mesto na mieste biblického Uru sa dnes volá Tell al-Mukajjar a k jeho pýche patrí práve čiastočne zrekonštruovaný stupňovitý chrám kráľa Urnammu. Necelý kilometer od neho je však vojenské letisko. Strategický objekt Saddáma Husajna. Počas Púštnej búrky ukázali satelitné snímky, že priamo vedľa zikkuratu sú ukryté dve stíhačky Mig-21. Akokoľvek boli americkí piloti pri útoku presní, škodám celkom nezabránili. Bomby, ktoré dopadli v tesnej blízkosti chrámu, spôsobili, že na ňom opadala omietka. Počas vojny v Perzskom zálive boli poškodené aj pamiatky v starovekom Ninive, na nálezisku Nimrúd zničili bomby odkrytý kráľovský hrob, na ruiny sa premenila aj mešita v starobylej Basre, v meste, o ktoré sa aj teraz zvádzali prudké boje. To je len zlomok škôd na unikátnom historickom dedičstve. Nikto dosiaľ nevie, aké sú tie najnovšie. Opäť malý príklad. Pred niekoľkými dňami spojenci bombardovali budovy irackej televízie a ministerstva komunikácií v Bagdade. V ich tesnej blízkosti stojí múzeum so sumerskými, akkadskými, babylonskými, asýrskymi a islamskými zbierkami. Hoci sa hovorí, že všetky krehké veci pred vojnou odviezli do bezpečia a na mieste zostali iba veľké sochárske diela, ktoré sú obložené vrecami s pieskom, nikto nemôže zaručiť, že prežijú bez úhony aj ďalšie nálety a boj o hlavné mesto Iraku. Američania priznali, že pri útoku na centrum metropoly použili už aj dvojtonové bomby GBU-37 známe ako „drviče bunkrov“, ktoré sú schopné preraziť aj niekoľkometrové vrstvy spevneného betónu.

Nebezpeční zlodeji a lupiči
Nie menšie nebezpečenstvo ako bomby predstavujú pre historické pamiatky a archeologické náleziská moderní lupiči a zlodeji využívajúci vojnový a povojnový chaos. Irackí odborníci uviedli, že z ich múzeí sa stratilo po vojne roku 1991 až okolo štyritisíc umeleckých predmetov. Mnohé nepochybne skončili v súkromných zbierkach boháčov po celom svete a šanca, že by sa raz vrátili na svoje miesta, je takmer nulová. No nie všetky zmizli z očí verejnosti úplne. Jedna z ukradnutých asýrskych sošiek z Kirkuku sa napríklad objavila v zbierkach Metropolitného múzea v New Yorku, čo vyvolalo pobúrenie v odborných kruhoch. A keď Malcolm Russell, profesor massachusettskej univerzity, zazrel na jednej aukcii celú sériu predmetov z asýrskeho obdobia, povedal, že ide o „moderné vyplienenie Ninive“.

Ďalšou pohromou, ktorá sa rozmohla najmä po vojne z roku 1991, sú takzvané divé vykopávky. Nerobia ich už obyčajní dobrodruhovia bažiaci iba po rýchlom zisku, ale profesionáli riadení zberateľmi. Vedci v tejto súvislosti dokonca hovoria o špecializovanej mafii. Lupiči majú presné mapy, moderné prístroje a bezohľadne idú za stanovenými cieľmi, pričom likvidujú všetky stopy po iných historických obdobiach. Odborníci tvrdia, že to je vôbec najhoršie, čo sa môže stať. Sú vraj horší ako bomby, po výbuchoch ktorých sa dá ešte na nálezisku zorientovať a aj niečo nájsť.

Čo bude s Bagdadom?
Názov irackého hlavného mesta je odvodený z perzských slov bag – boh a dadán – dávať. Slovo Bagdad by sa teda dalo preložiť ako Boží dar. Lenže podobné meno mal podľa všetkého už aj pred perzským vplyvom a v jazyku Aramejcov by to znamenalo niečo ako salaš. V tejto otázke odborníci nie sú zajedno. Za vlády kalifa al-Mansúra sa dokonca v oficiálnych dokumentoch objavoval aj názov Madínat as-Salám, čo v preklade znamená Mesto mieru. Oproti iným irackým mestám je Bagdad pomerne mladý, založili ho až v roku 762 ako hlavné mesto dynastie Abbásovcov, ktorí počas piatich storočí panovania islamskú ríšu zjednotili a pozdvihli. Vďaka výhodnej polohe – na brehoch Tigrisu, na miestach, kde sa rieka najviac približuje k vodám Eufratu – zaznamenal rýchly rozvoj a na vrchole slávy sa ocitol v 10. storočí, keď v ňom žilo až okolo milióna ľudí a patril k najväčším metropolám sveta. Najznámejším abbásovským vládcom Bagdadu bol piaty kalif Hárún ar Rašíd, známy aj z Rozprávok z tisíc a jednej noci, ktorý väčšmi než jeho predchodcovia podporoval umenie, literatúru a vzdelanosť a z mesta urobil svetové centrum astronómie, matematiky, medicíny, práva i filozofie. Najmenej obyvateľov, asi 70-tisíc, mal
Bagdad v druhej polovici 19. storočia. Dnes má iracká metropola okolo päť miliónov obyvateľov. V minulosti bol Bagdad niekoľkokrát dobytý a zničený, napríklad mongolskými hordami chána Hulegu v roku 1258 či vojskom osmanského sultána Sulejmana I. v roku 1534, no vždy povstal z trosiek. Počas oboch svetových vojen ho obsadili britskí vojaci. Najkrušnejšie chvíle svojich novodobých dejín, ak nerátame tieto dni, zažívalo hlavné mesto Iraku pred dvanástimi rokmi, keď ho tiež bombardovalo americké letectvo po tom, čo armáda Saddáma Husajna napadla susedný Kuvajt. Vedci sa obávajú, že tentoraz môžu staré pamiatky, minarety, mešity a paláce, ktoré sú predovšetkým na ľavom brehu rieky, skončiť horšie než počas náletov v roku 1991, keďže bombardovanie je masívnejšie a pripravuje sa pozemná ofenzíva. Obe strany pritom tvrdia, že budú o mesto bojovať až do víťazstva. A v pouličných bojoch sa ohľad na históriu asi brať nebude. Nemecký vojenský historik Manfred Messerschmidt usudzuje, že také veľké mesto nemožno prakticky dobyť bez toho, aby sa nepremenilo na hŕbu trosiek. Podľa neho by to bol vojenský precedens po druhej svetovej vojne, pretože nie je známy príklad, že by sa armáde za podobných podmienok niečo také podarilo.
Vladimír Hudák

Zdroj: Týždenník Plus 7 dní, č. 15/2003