Václav Mencl - život a dielo na Slovensku

EVA KRIŽANOVÁ
Československo bolo po roku 1918 postavené pred nové koncepčné a politické úlohy. Tie bolo treba určiť a riešiť tak, aby bolo možné usmerňovať pôvodne nerovnako rozvinuté spoločenské organizmy s rozdielnou ekonomikou a kultúrnym zázemím a realizovať aj štátnu suverenitu na Slovensku a vtedy aj na Podkarpatskej Rusi.Plnenie novej komcepcie si vyžiadalo účinnú pomoc českých odborníkov, ktorí prichádzali na Slovensko pomáhať pri rozvíjaní hospodárstva, techniky, štátnej správy, komunikácií, ale aj pri budovaní slovenskej univerzity a školstva všeobecne. Na Slovensko prichádzali technici, inžinieri, architekti, úradníci, železničiari, ale aj profesori a učitelia, ktorí vychovávali novú inteligenciu, čím sa rozšírila jej úzka vrstva, dovtedy školená najmä v Budapešti, vo Viedni i v Mníchove. Tento všeobecne pozitívny trend zasiahol aj oblasť pamiatkovej starostlivosti. Medzi zakladajúce osobnosti slovenskej pamiatkovej starostlivosti sprvu patril historik umenia Ján Hoffmann (1883 - 1945), ktorý spolu s domácim architektom Dušanom Jurkovičom kládli pevné základy ochrane pamiatok nielen v teoretickej polohe, ale aj v spôsobe zabezpečenia výkonnej moci. Medzi jeho blízkych spolupracovníkov patril aj český historik umenia a architekt Václav Mencl (1905 - 1978), ktorý od začiatku 30. rokov pôsobil na tunajšom Štátnom referáte pre ochranu pamiatok na Slovensku a po prestávke zapríčinenej vojnovými rokmi aj na katedre dejín umenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Vzdelaním architekt, absolvent Českého vysokého učení technického a historik umenia, odchovaný Filozofickou a Teologickou fakultou Univerzity Karlovej v Prahe po prvýkrát ešte ako poslucháč navštívil Slovensko. Mladý študent s vynikajúcimi kresliarskymi schopnosťami sa stal spoločníkom Wladimíra Zalozieckeho, docenta Viedenskej univerzity, ktorého pražské odborné kruhy poverili, aby vymedzil hranice medzi stredoeurópskym umením a umením východného rítu na východnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Putovanie tejto dvojice, často peši a s batohom na chrbte, opísal Václav Mencl v kúzelných spomienkach na svoje pôsobenie na Slovensku v rozsiahlom vyznaní, ktoré roku 1975 publikoval na pokračovanie v časopise Pamiatky a príroda s názvonm Ako sme začínali. Tu sa zmieňoval tiež o vtedajších vysokých školách, o Birnbaumových a Cibulkových prednáškach, o stredovekej architektúre a tiež o prvých dotykoch s dianím na Viedenskej univerzite, no predovšetkým s prednáškami Maxa Dvořáka a s odbornými časopismi. Už od svojich vysokoškolských štúdií sa zúčastňoval na pražskom kultúrnom dianí, predovšetkým ako člen Klubu za Starou Prahu, kde aj študenti mali možnosť zúčastniť sa priamo ostrých názorových polemík nad problémami, ktoré sa týkali spájania histórie s povojnovou živou súčasnosťou. Témy sa sústreďovali najmä okolo veľkých úprav pražských kostolov a vtedy zbovuobjavených románskych domov. Boli dobrou prípravou na formovanie názoru na metódy pamiatkových úprav v období keď puristické romantické snahy nahrádzali snahy o moderné úpravy funkcionalistickej architektúry, ktoré si vyžadovali priznať a zvýrazniť dobové zásahy 20. storočia. V časoch Menclových štúdií, v prvej polovici 20. rokov vznikali aj prvé syntézy prof. Birnbauma o románskom umení, ktoré vychádzali z rozboru tvaroslovia a ktoré zásadne ovplyvnili aj neskorší výber témy o stredovekej architektúre na Slovensku. Prvý diel predpokladaného syntetického diela vyšiel v roku 1937 a obsahoval románsku architektúru. K vydaniu druhého dielu, ktorý mal zhrnúť gotickú architektúru však už neprišlo. Menclovo racionálne myslenie, ktoré sa v tomto diele prejavilo v plnej šírke, položilo základy hodnotenia románskych pamiatok na našom území nielen v rámci historického vývoja a slohovej analýzy, ale rozčlenilo pamiatky aj z hľadiska funkcie, typológie a z hľadiska materiálového. Dielo dopĺňala bohatá fotografická a grafická dokumentácia, slohová analýza pôdorysov so zakreslením tvaroslovných článkov. Venoval to svojej žene, architektke, ktorá mu bola jediným pomocníkom. Od čias vyjdenia tejto knihy prešlo už takmer trištvrte storočia. Uskutočnili sa veľké objavné archeologické a historickoarchitektonické výskumy, súvisiace s obnovou stredovekých kostolov, hradov a hrádkov, meštianskych domov, šľachtických sídiel. Mnohé datovania sa posunuli a spresnili. Objavili sa aj nové pôdorysné typy a detaily. Dokázala sa kontinuitná nadväznosť románskej architektúry na pamiatky veľkomoravského a predrománskeho obdobia, ktoré v Menclových časoch neboli známe. Aj autor po istom čase priznal niektoré svoje omyly. Ale aj napriek tomu Menclovo dielo podnes zostalo dielom základným.


  Publikované na: www.snm.sk


  • Verzia pre tlač
  • Poslať priateľovi
  •  
Kategórie: Publicistika

Prihlásenie

To prevent automated spam submissions leave this field empty.