Václav Kautman: Život v dreve, drevo v živote.

S odstupom niekoľkých rokov môžeme Václava Kautmana bez obáv zaradiť medzi výnimočné osobnosti slovenského výtvarného umenia, a to aj napriek faktu, že predovšetkým jeho voľná sochárska tvorba nebola zatiaľ náležite zhodnotená. Vyplýva to aj z okolností, že vo voľnej sochárskej tvorbe bol Václav Kautman vo svojom tvorivom programe na našej scéne ťažko prehliadnuteľným solitérom. Bol autorom, ktorý stál mimo prúdu aktuálnych dobových tendencií na Slovensku.

Okrem toho, na Slovensku v sochárstve Václav Kautman nemal priameho predchodcu, ale ani významnejšieho nasledovníka. Jeho najväčším učiteľom bola príroda, členmi jeho veľkého „združenia“ boli ľudoví umelci.

Václav Kautman ako umelec a dlhoročný pracovník ÚĽUV-u nielen objavoval a zachraňoval ojedinelé artefakty slovenského ľudového výtvarného umenia, ale aj opätovne privádzal k životu mnohé zabudnuté a už nepoužívané technológie.

Nadviazal spoluprácu s väčšinou ľudových rezbárov na Slovensku.4 Sám popritom vytvoril predovšetkým pre rezbárske družstvo Javorina viacero precízne navrhnutých úžitkových predmetov, vychádzajúcich v mnohom z ľudovej tvorby. Tieto úžitkové predmety nie sú na prvý pohľad tak ľahko autorsky identifikovateľné ako jeho voľná tvorba, no nesú nesporné znaky Kautmanovho rukopisu. Napokon už roku 1958 ho Jozef Vydra charakterizoval ako Básnika dreva.

Václav Kautman bol umelcom, pre ktorého sa príroda stala východiskom k budovaniu vlastného kréda. Napriek tomu sa samorastmi priamo zaoberal len v niekoľkých skorších dielach. Postupne nachádzal osobitý výraz, pričom nehľadal vždy len dokonalý tvar. Narušovanie povrchu, priznanie straty celistvosti diela, sa stávali paralelami nedokonalosti sveta. Kautman pri tom používal aj pôvodné ľudové techniky spracovania dreva – štiepanie, rezanie, tesanie, dlabanie, vybíjanie a vylievanie kovom, vruborez, intarziu a kartáčovanie. Sústružil, lepil a opaľoval, neváhal pracovať s brúskou, pásovou pílou či frézou. Jedným z najčastejšie používaných motívov sa stávajú vtáky, ryby a zvieratá, pri tvorbe ktorých sa pohybuje už mimo kontextu vývoja slovenského sochárstva tohto obdobia. Tajomstvo ich „skutočnosti“ spočíva aj v tom, že Václav Kautman ich vytváral tak, ako by boli súčasťou svojho prirodzeného prostredia, ako keby okolo nich prúdil vzduch či voda, akoby absorbovali okolité prostredie. Nezriedka vytváral celé kompozície rýb a zvierat, ktoré zväčša slúžili ako návrhy na monumentálne realizácie. Aj v nich ostal Václav Kautman Václavom Kautmanom.

Vo voľnej tvorbe dospieva k zjednodušeniu vo svojich mužských a ženských torzách. Figúru zjednodušuje na znak, bez rúk, nôh a často aj bez hlavy, vo svojej dobe veľmi odvážnym a v slovenskom umení snáď okrem Rudolfa Uhra neporovnateľným výrazom. Oproti jeho masívnemu sochárskemu abstraktnému tvaru sú Kautmanove torzá subtílnejšie a napriek ich značnému zjednodušeniu je stále čitateľná ich figurálna podstata.

Vybraté z katalógu k výstave.

Miesto: Galéria ÚĽUV, Obchodná 64, Bratislava
Otvorenie: 13. apríl 2005 o 17:00 hod.
Výstava potrvá do 18. júna 2005
Kurátor: PhDr. Ivan Jančár

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Václav Cigler a jeho škola

Výstava je usporiadaná v spolupráci s Galériou Pokorná v Prahe, ktorá ju pripravila pre pražskú výstavnú sieň Mánes (jún 2003). Predstavuje dielo významnej osobnosti českého moderného výtvarného umenia doc. Václava Ciglera (1929) v kontexte jeho pedagogickej činnosti na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave

Vincent Hložník – Obrazy 1941-1949

Už Hložníkova prvá samostatná výstava v roku 1942 v Dome umenia na Dostojevského rade v Bratislave bola nielen razantným ohlásením nevšedného talentu, ale aj predznamenaním tvorivého programu novej nastupujúcej generácie slovenského výtvarného umenia. Na pomerne pokojnú slovenskú výtvarnú scénu s idealizáciou slovenskej dediny priniesol výrazne dramatickejšiu atmosféru okupovanej Prahy.

Mária Bartuszová

Mária Bartuszová (1936–1996) patrila k najvýznamnejším sochárkam, ktoré tvorili na Slovensku. Je predstaviteľkou tzv. organickej línie v slovenskom sochárstve 2. polovice 20. storočia. Od 60. rokov sa venovala abstraktnej sochárskej tvorbe, čoskoro začala inklinovať k biomorfnému tvarosloviu, nakrátko sa priklonila ku konkretizmu, v 70. rokoch sa venovala u nás ojedinelej tvorbe haptických plastík pre slepcov, v 80. rokoch sa venovala tvorbe inštalácií zostavovaných z perforovaných a zošnurovaných sadrových škrupín.

Jozef Jankovič – sochy a objekty

Narodil sa roku 1937 v Bratislave. Študoval na VŠVU v Bratislave v sochárskom ateliéri prof. J. Kostku. Od roku 1990 pôsobí pedagogicky na VŠVU, od roku 1994 ako profesor. V rokoch 1990-94 bol jej rektorom. Za svoju tvorbu získal mnoho medzinárodných ocenení a vystavoval na desiatkach významných medzinárodných prehliadok.