Tridsaťjedenročný Stéphane Breitwieser sedí na lavici obžalovaných v súdnej sieni vo švajčiarskom Bulle. Je presvedčený, že pre mužov zákona umenie nič neznamená. Keď sa dozvie, že novinári ho nazvali zlodej džentlmen či najväčší zlodej umenia všetkých čias, pookreje. Pred súdom tvrdil, že umenie zachraňoval pred neznalcami. Nie preto, aby ho predal a zbohatol, ale aby ho vlastnil a dával naň pozor. Breitwieser ukradol vyše dvesto umeleckých diel v hodnote najmenej 20 miliónov eur.Štyri roky za mrežami
Švajčiarsky súd Breitwiesera posadnutého dielami starých majstrov odsúdil na štyri roky väzenia nepodmienečne a zakázal mu vstup do krajiny. Čaká ho ešte súd vo Francúzsku, kde sa bude zodpovedať nielen za tamojšie krádeže, ale aj za lúpeže v iných európskych krajinách. Podľa obžaloby dohromady kradol viac ako stokrát a odcudzil vyše dvoch stoviek umeleckých predmetov. Artefakty z múzeí, zámkov či aukčných siení kradol bez toho, aby sa do nich vlámal. Do vitrín vnikal šikovne a obozretne.

Na svedomí má vraj 177 krádeží v siedmich európskych krajinách – Švajčiarsku, Francúzsku, Nemecku, Belgicku, Holandsku, Rakúsku a Dánsku. Ukradol 239 umeleckých predmetov, medzi nimi aj majstrovské diela Lucasa Cranacha, Albrechta Dürera či slávneho belgického maliara Pietera Bruegela. Bez povšimnutia lúpil šesť rokov. Jeho lup – podľa expertov nevyčísliteľný – sa odhaduje najmenej na 20 miliónov eur, čo je asi 800 miliónov korún. Po prvýkrát sa prejavil v marci roku 1995 v švajčiarskom kantone Fribourg. Na zámku Gruyéres vybral z rámu obraz ženy v klobúku, zvinul ho a ukryl pod kabát. Nemal sa prečo ponáhľať, bol tam jediným návštevníkom. Neskôr uviedol, že oči ženy mu pripomínali pohľad jeho starej mamy.

Nechcel zbohatnúť, iba vychutnávať umenie
Úlovky nechcel predávať, iba vychutnávať. Na súde dokonca uviedol, že všetko chcel o desať-pätnásť rokov, keď jeho vášeň vyprchá, vrátiť. Psychiatri sa však domnievajú, že by pokračoval. Teraz múzeám radí, ako sa účinnejšie brániť proti zlodejom a posilniť kontrolný systém. Žiadny obraz z rámu nevyrezal, vždy pracoval opatrne. O pôvode a hodnote diel si viedol presné záznamy. Informácie čerpal z univerzitných knižníc v Štrasburgu, Mulhouse a Bazileji. Poškodené obrazy laicky reštauroval, neraz si pomohol rýchloschnúcim lepidlom. Rovnako dbal aj na svoj „obraz“. Nosil drahé obleky, vyleštené topánky, personálu múzea sa niekedy predstavil ako znalec umenia, inokedy sa vydával za vnuka známeho maliara Roberta Breitwiesera.

Súkromné múzeum si zriadil vo svojej izbe, v dome matky Mireille Stengelovej vo francúzskom Elsasse, dvadsať kilometrov od švajčiarskej hranice. Miestnosť na prvom poschodí s roletami na diaľkové ovládanie bola preplnená umením 16. a 17. storočia. Na komodách odpočívali sošky Panny Márie, vreckové hodinky, dýky, rokokové miniatúry. Zo stien sa usmievali kráľovné, pod posteľou odpočívali krajinky. Matke povedal, že to má všetko z blšieho trhu a ona sa viac nevypytovala. Synove záchvaty hnevu poznala, pri nedorozumeniach ich zažili policajti aj susedia. Jednému sa vyhrážal slzným plynom. Na zarámovanie nosil obrazy svojim priateľom. Tam sa dokonca stretol aj so skutočným vnukom Roberta Breitwiesera Brunom. Ten však nič netušil.

Podarená dvojica a suveníry z ciest
Stéphane Breitwieser nebol bohatý. Dva semestre študoval právo, potom chvíľu históriu, nakoniec skončil ako pomocný čašník v bistre. Prepustili ho, lebo bol príliš nesústredený. Ako predavač v obchode vydržal rok, vyhodili ho, lebo ukradol veci z kuchyne. Pri krádežiach umenia mu pomáhala Anne-Catherine Kleinklausová, takisto z Elsassu. Zamilovali sa, vybrali sa na cesty a domov z nich nosili múzejné exponáty. On bol majster, ona strážila. Na súde povedala, že šťastní boli len prvý rok, potom ju chcel Stéphane vlastniť – ako obrazy.

V roku 1995 sa lupič rozhodol, že k dvadsiatym štvrtým narodeninám si daruje niečo veľkolepé. Vybral sa do Baden-Badenu na dražbu. V prítomnosti niekoľkých stoviek ľudí a bezpečnostnej stráže sa mu podarilo otvoriť vitrínu a bez toho, aby to niekto spozoroval, sa obslúžil. Na druhý deň sa zistilo, že chýba obraz Sibylle von Cleve, olejomaľba Lucasa Cranacha. Odborníci vyhlásili, že dielo musela odcudziť profesionálna banda.

Koberec vyhodil cez okno
Pristihli ho iba raz. V máji 1997 navštívil s priateľkou galériu v centre Luzernu. Nechali ich osamote. Galerista si na ulici neskôr náhodou všimol, že Breitwieser má pod pazuchou stočený obraz a zavolal políciu. Tá v jeho aute našla viacero umeleckých diel, ale Francúza považovala za príležitostného zlodeja. Bol odsúdený na osem mesiacov podmienečne a na tri roky mu zakázali vstup do Švajčiarska. Ten však nerešpektoval, už dávno bol od obrazov závislý. Stával sa ľahkomyseľným. Napríklad v Zürichu po krádeži obrazu za 120-tisíc frankov nechal v galérii jeho kópiu z katalógu. V múzeu neďaleko Fribourgu sa mu koberec nezmestil do batoha, a tak ho oknom vyhodil na dvor a odniesol až na parkovisko. V tom čase vyhlásil Interpol pátranie po „neznámom zlodejovi“.

Ráno 20. novembra 2001 bol šesťdesiatdeväťročný novinár Eric Eisner, ktorý sa roky zaoberal kriminalitou, v parku pred Múzeom Richarda Wagnera v Luzerne na prechádzke so psom. Chlap so skicami v ruke mu bol podozrivý. Zalarmoval kurátorku múzea, a tá zistila, že je to muž, čo im pred dvoma dňami ukradol štyristoročnú poľnicu za stotisíc frankov. Polícia ho zadržala a posadila do väzby. Ako nálezné sľúbili novinárovi krmivo pre psa na celý rok. Poslali však iba klobásu za pár frankov.

Zázrak v rieke
Koho policajti zatkli, vyšlo najavo až po niekoľkých týždňoch. Švajčiarski vyšetrovatelia sa príliš neskoro dozvedeli, že na polícii v Elsasse Stéphanova matka nahlásila zmiznutie syna. Kolegovia ich neinformovali a pani Stengelová mala dosť času na zahladenie stôp. Náhodný chodec našiel v Elsasse v kanáli rieky Rýn – Rhône pri Gerstheime striebornú čašu týždeň po Breitwieserovom zadržaní. Neskôr policajti z vody vylovili viac ako stovku vecí, porcelán, striebro. Bezradní odniesli nález na policajnú stanicu. Zatelefonovali farárovi, či by nevedel vysvetliť zázrak.

Tri týždne po zadržaní zlodeja prehľadali švajčiarski vyšetrovatelia dom jeho matky. Zbytočne. Nie je vylúčené, že bez dôkazov by Breitwieser vyviazol so symbolickým trestom. Zlom v jeho mlčaní nastal, keď ho začal vypočúvať muž s láskou k umeniu, seržant Alexandre von der Mühll. V súkromí zbieral artefakty z 19. storočia a špecializoval sa na zlodejov umenia. „Ste prvý, kto mi rozumie,“ oznámil obžalovaný.

Génius alebo tragický prípad?
Porozprával mu úplne všetko. Vyšetrovateľ porovnal jeho výpoveď so stavom v múzeách. Našli sa aj také, ktoré si krádež vôbec nevšimli alebo ju zo strachu pred zničením dobrej povesti nenahlásili. Na začiatku vyšetrovania bol k dispozícii podozrivý a fotografia odcudzenej poľnice. Na konci hrubý spis, podľa vyšetrovateľa „génia, ktorý je tragickým prípadom“. Pri výsluchu Breitwieser spomenul aj otca, ktorý ich opustil aj s celou svojou zbierkou a jemu veľmi chýbal. Vo svojej izbe sa neskôr jeho syn obklopil vecami, ktorými sa pokúsil nahradiť ľudí a cítil sa „milovaný a ochraňovaný“.

Keď Stéphanovej matke oznámili, že sa priznal, takmer sa nervovo zrútila. Neskôr priznala, že predmety hodila do rieky alebo medzi odpadky. To, čo do odpadkového vreca nevošlo, postrihala a rozlámala. Len sošku Panny Márie postavila pred kaplnku pri ceste. „Som predsa veriaca,“ vysvetlila. Keď sa o osude svojho pokladu dopočul Breitwieser, kričal ako zmyslov zbavený: „To predsa nemohla urobiť!“ Rozhodol sa, že už nikdy s matkou neprehovorí.

Niektoré zničené, iné navždy stratené
Niektoré predmety vytiahnuté z rieky sa budú dať podľa odborníkov zreštaurovať, iné, najmä obrazy, sú definitívne zničené. Mnohé sa vôbec nepodarilo nájsť. Vo februári 2003, na záver procesu vo Švajčiarsku, sa Stéphane Breitwieser objavil nervózny a plný vzdoru. Povedal: „Ja som tie veci potreboval, presne tak, ako ony potrebovali mňa. Iba u mňa bolo o ne dobre postarané.“ Jeho priateľka Anne-Catherine dostala obálku s rozstrihanou fotografiou zo spoločnej dovolenky. V liste stálo: „Kto seje vietor, zožne búrku.“ Po rozhodnutí švajčiarskeho súdu čaká zlodeja ďalšie pojednávanie a vynesenie rozsudku. Podľa vlastných slov Breitwieser, keď sa to všetko skončí, plánuje odísť do Spojených štátov amerických. Dôvod? „Nie je tam žiadne staré umenie.“
Maja Kadlečíková

Zdroj: Týždenník Plus 7 dní, č. 10/2003