Samopal namiesto valašky...

umenie

Dnes sme si pripomínali 68. výročie ozbrojeného povstania slovenských povstaleckých jednotiek počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na slovenské územie. Povstanie, ktoré sa v ostatných rokoch stalo najkontroverznejšou témou novodobých dejín. Nie pre počiny jednoduchých povstalcov, ich pohnútky alebo obeť, ale pre to, čo sa odohralo v novovzniknutej republike po prevzatí moci komunistami. Falšovanie faktov o povstaní, preceňovanie prínosu komunistických predstaviteľov odboja, bagatelizovanie občianskeho odboja a priraďovaním partizánov ku komunistickej strane. Dôsledkom 43 rokov vedomých dezinformácií, perzekúcia nepohodlných účastníkov odboja a lží je fakt, že SNP je dodnes mnohými považované za komunistické povstanie.
Tak sa mi to všetko vyjavilo ráno pri čítaní nadšeného článku Zuzany Uličianskej "Samopal namiesto valašky..." v dnešnom SME. Jej možno nadšenie odpustiť, horšie je to už s vyhláseniami týkajúcimi sa socialistického realizmu generálnej riaditeľky SNG Alexandry Kusej. Myslím si, že publikované vyhlásenia jednoznačne podporujúce a propagujúce skupiny smerujúce k potlačeniu základných práv a slobôd z úst riaditeľky vrcholnej štátnej kultúrnej inštitúcie a vysokoškolského pedagóga sú, mierne povedané, nemiestne.
Ako socialistický realizmus, hovorovo socrel, niekedy tiež označovaný ako sorela, bola estetická doktrína zavedená v Sovietskom zväze ako oficiálna smernica pre literatúru, výtvarné umenie a hudbu. Po víťazstve komunistickej strany v Československu na konci 40. rokov 20. storočia sa stal vzorom vo všetkých oblastiach Sovietsky zväz a v umení, samozrejme, socialistický realizmus. Jeho ideologicko-filozofickým východiskom bol marxizmus a umelecké dielo muselo slúžiť ľudu a oficiálnej ideológii: má iba ilustrovať kladné stránky socializmu a spoločnosti, pričom je jeho úlohou vychovávať a získavať nadšených stúpencov; kritický pohľad sa smie zameriavať iba na triednych nepriateľov. Skôr však ako svojbytný umelecký prúd bol socialistický realizmus nástrojom kultúrneho útlaku. Jeho funkciou bola politická, morálna a estetická výchova, ktorá mala u človeka formovať jeho robotnícke revolučné uvedomenie. Súčasťou socialistického realizmu bola tiež tvrdá cenzúra všetkých ostatných umeleckých a myšlienkových vplyvov. Mnoho ľudí bolo donútených opustiť svoju tvorbu, niektorí boli stíhaní a väznení, mnohí sa nervovo zrútili, emigrovali, iní si vzali život. Socialistický realizmus bol v skutočnosti prejavom kultu osobnosti v tvorivej sfére. Pod neustálym dohľadom štátnych a komunistických orgánov tak bola potlačená akákoľvek sloboda a jedinečnosť vo všetkých oblastiach tvorby.
Nezmyselné tvrdenia pani generálnej, že „Rovnako obstáli tí, čo vykročili na ´správnu´ cestu, a tiež tí, ktorí vytvorili diela ničím nevyčnievajúce, čo hovorí dosť o konformnosti kritiky a akomsi strachu z niečoho výraznejšieho.“ sú zarážajúce. Socialistický realizmus bol v prvom rade obrovský kšeft pre výtvarnú obec a vyvolených zvlášť. Keď riaditeľovi fabriky, školy alebo múzea ponúkol svoj partizánsky alebo budovateľský výtvor aj ten najmizernejší mazal, nikdy sa nestalo, že by nepredal. Takú ponuku nebolo možné odmietnuť.

V období normalizácie, keď sa "monumentálne sochárstvo" dostalo do tvorivej stagnácie, zaisťoval objednávky diel dokonca zákon. Ukladal, aby z rozpočtu každej štátnej stavby bolo uvoľnené 1-4% z celkových nákladov na "výzdobu". Toto "štvorpercentné" umenie dodnes tvorí estetické dominanty verejného priestoru sídlisk, polikliník a administratívnych budov.
Nemám nič proti dielam socialistického realizmu, podobne ako národnosocialistickému umeniu. Som presvedčený, že si zaslúžia byť súčasťou zbierkových fondov galérií, riadne dokumentované a chránené. Len si nejako neviem predstaviť, čo by sa stalo, keby v Berlíne v roku 1965 usporiadali výstavu diel nemeckých autorov z obdobia tretej ríše.


  • Verzia pre tlač
  • Poslať priateľovi
  •  

Obrázok používateľa evi
evi
Offline

Mudroch by sa začudoval - ako dobre vyzerá jeho partizánka s iskrou v oku a šibalským úsmevom...

Obrázok používateľa naj
naj
Offline

Ak môhli Česi demolovať komunistickú propagandu - Stalina na Letnej - už pri prechode od komunizmu k socializmu (cca 1958), tak pri prechode od socializmu k demokracii sa mala vyhádzať socialistická propaganda z galérií. Je veľmi nespravodlivé, ak sa komunisti na Štefánika nechceli pozerať ani v nejakom zapadnutom hustom parku, my im máme diela chrániť v klimatizovaných miestnostiach.

Obrázok používateľa bobrik
Offline

Nastastie na Slovensku sme taku opachu nemali ale spomen si na susosie Marie Terezie v Bratislave. Znicili ju ako symbol Habsburgovcov a co by sme dnes dali za to keby sa vyzurili niekde inde. Nesuhlasim s globalnym nicenim pomnikov a tiez si myslim ze tie lepsie by mali ostat zachovane pre buduce generacie. Pre poucenie a ako dokaz toho co bolo, je ale snad raz nebude.

Obrázok používateľa naj
naj
Offline

Vo svetle dneška sa nečudujem, že jej sochu Slováci zdemolovali. Mária Terézia zavádzala reformy a hlavne jej syn Jozef, ním začala doba osvietenstva v Uhorsku. Mária v r.1767 vydáva urbársky patent, ktorého súčasťou bol Tereziánsky urbár, to aby bol poriadok v poľnohospodárstve, v r. 1777 je vydaná Ratio educationis -návod k jednotnej štátnej výchove, od Triviálnych škôl až po univerzity. No a poriadok a škola polovicu Slovákov iritovala nielen v časoch Fándlyho a Hrebendu (veru tu nepredal), ale aj v roku 1918. Dokonca reformy sú nenávidené aj v roku 2012.

Obrázok používateľa vlcik-tlcik
Offline

Trochu doplním bobríka a naj - a.

Najkrajšiu pamiatku mesta Bratislavy, obdivovanú jej súčasníkmi bohužiaľ dnes už neuvidíme. Z miesta nebola odstránená z vôle mestskej rady, ani z politických dôvodov, ale z bezuzdného vandalizmu a nacionalistickej nenávisti. Pod rúškom noci z 26 na 27 októbra 1921 skupina zaslepených československých legionárov sochu zvrhla a železnými tyčami rozbila na nepoznanie. Z najväčšieho kusu mramoru, (z koňa) vytvorili sochu slovenského nacionalistického politika Tyrša*. Fragmenty pomníka dlhé roky ukrývali bratislavskí maďari až nakoniec časť z nich sa dostala do Múzea krásneho umenia v Budapešti.
Tyrša* - myslí sa Miroslav Tyrš, český kritik, historik umenia, estetik, profesor dejín na UK a na ČVUT v Prahe, predseda výtvarného odboru Umělecké besedy a člen poroty pre sochársku výzdobu Národního divadla německého původu. Podieľal sa na založení organizovaného telovýchovného hnutia v Čechách, menovite Sokola.

Nemám rád "obrazoborectvo" slobodní ľudia túto potrebu nemajú, a nakoniec historická pamäť sa zbúraním sochy neodstráni.

Obrázok používateľa evi
evi
Offline

Samopal namiesto valašky - až teraz mi doplo, že nie: namiesto varešky, ako somsi  to prečítala a ako mi to k tej milej ženskej (aj keď nie autorom namaľovanej tvári sedelo).  Sorry, stále sa mocem po kuchyni.  Čo sa robilo s valaškou - vôbec netuším. Myslela som si, že valaška je len drevená napodobenina sekery, ktorá bývala v rokoch sedemdesiatych súčasťou výzdoby chát a ľudových izbíc. Ale asi mala aj iný praktický význam. Aký, priatelia?

Obrázok používateľa vlcik-tlcik
Offline

Autor (Pipo), má podobne ako naši školáci problém porozumieť čítanému textu.

Pravda je, že text Zuzany Uličianskej bol nešťastne oddelený medzerou a odstavcom, zmysel to dáva iba vtedy, ak oba spojíme v jeden súvislý. Upozornil by som aj na úvodzovky - vykročili na "správnu" cestu.

 

S nástupom socialistického realizmu sa SNP stalo oficiálnou témou, ba priam kolektívnou úlohou výtvarníkov. Diela z prvých povojnových rokov sa síce ešte vystavovali a publikovali, ale už sa im vyčítala pochmúrnosť. Odkaz Povstania mal dostať radostnú podobu. Postupné zmeny vrcholia súťažou k desiatemu výročiu Povstania v roku 1954. Na výstavu, ktorá ju sprevádzala, sa dostali staré aj nové diela.

„Niektoré tému zobrazovali v duchu socialistického realizmu, iné zotrvávali na starých princípoch zobrazovania,“ hodnotí Kusá. „Rovnako obstáli tí, čo vykročili na ´správnu´ cestu, a tiež tí, ktorí vytvorili diela ničím nevyčnievajúce, čo hovorí dosť o konformnosti kritiky a akomsi strachu z niečoho výraznejšieho,“

 

Nezmyselné tvrdenia pani generálnej, že „Rovnako obstáli tí, čo vykročili na ´správnu´ cestu, a tiež tí, ktorí vytvorili diela ničím nevyčnievajúce, čo hovorí dosť o konformnosti kritiky a akomsi strachu z niečoho výraznejšieho.“ sú zarážajúce. Socialistický realizmus bol v prvom rade obrovský kšeft pre výtvarnú obec a vyvolených zvlášť. Keď riaditeľovi fabriky, školy alebo múzea ponúkol svoj partizánsky alebo budovateľský výtvor aj ten najmizernejší mazal, nikdy sa nestalo, že by nepredal. Takú ponuku nebolo možné odmietnuť.

 

Ak tu je niečo, čo nedáva zmysel, je táto Pipova úvaha.

Článok Zuzany Uličianskej hodnotím skôr pozitívne, celkom zaujímavý pohľad na tému Povstania. Pani Kusú osobne nepoznám, ale nevidím v jej vyjadreniach nič ideologicky závadné.

 

 

Obrázok používateľa naj
naj
Offline

Kritizovaná veta: „Rovnako obstáli tí, čo vykročili na "správnu" cestu, a tiež tí, ktorí vytvorili diela ničím nevyčnievajúce, čo hovorí dosť o konformnosti kritiky a strachu z niečoho výraznejšieho.“

je viacznačná.

Ak sa vložia slová: ničím nevyčnievajúce

alebo: z niečoho výraznejšieho 

alebo: akomsi

alebo: dosť

(nehovoriac už o slovách v úvodzovkách, ktorých zámerom býva ironická negácia),

tak ju nepochopia "digitálne" zmýšľajúci ľudia (prevažuje hodnotiaci systém ano-nie, resp. 0% alebo 100%). Tieto vložené slová totiž predpokladajú neurčitú váhu tvrdenia. Napr. slovko dosť, môže byť málo i veľa.

Analógovo zmýšľajúci si zaradia váhu hodnoty výroku do škály 0 až 100 % ,  a pochopia "co chtěl autor říci".

Aj tak mala autorka článku dať do úvodzoviek to, čo v úvodzovkách vyjadrila riaditeľka:

Rovnako obstáli tí, čo vykročili na "správnu" cestu, a tiež tí, ktorí vytvorili diela "ničím nevyčnievajúce", čo hovorí dosť o konformnosti kritiky a strachu z niečoho výraznejšieho.

Tiež sa prikláňam k názoru vlčika-tlčika, že článok je zaujímavý a vyjadrenie riaditeľky objektívne.

Voľby prehliadania komentárov

.

Prihlásenie

To prevent automated spam submissions leave this field empty.