Pokazený chrup krajiny

ANDREJ BÁN

Zvláštna estetika kamenných ruín hradov pripomína chrup, o ktorý sa majiteľ príliš nestará. Kde-tu trčí nejaký pahýľ. Hrozí rozpad, deštrukcia. Pestrý kolorit dotvárajú Orava či Krásna Hôrka ako celkom zdravé a zachované „zuby“.

Najväčšia tma býva pod lampou, hovorí sa. Jednou z tak trochu prehliadaných pamiatok, hoci je možno najviac na očiach (a raz možno bude jej silueta na eurominci), je Bratislavský hrad. Povestná „obrátená stolička“ slúži ako jedna z hlavných ikon Slovenska. Nechýbalo pritom veľa a nebola by vôbec.

.ruina nad Bratislavou

Pohnuté osudy tohto hradu, v ktorom dnes sídlia reprezentačné a muzeálne priestory a vlani sa tu konal aj summit Bush-Putin, symbolizuje nielen požiar v roku 1811, počas ktorého hrad vyhorel, ale najmä úvahy o jeho ďalšom osude po 2. svetovej vojne. Dovtedy totiž takmer 150 rokov nad Bratislavou stála ruina. Aj architekt Dušan Jurkovič vážne uvažoval o jej zbúraní a nahradení univerzitným komplexom.

„Ak hrad urobíte bez strechy, spácham samovraždu,“ s takouto vyhrážkou opustil v roku 1958 dôležité rokovanie architektov známy výtvarník Janko Alexy. Reagoval tak na prevládajúce úvahy, že palác má dostať rovnú strechu. Ktovie, či by svoje slová Alexy naplnil, dovtedy ignorovaná pamiatka však prešla po vojne komplexným výskumom a obnovou. Ruina totiž ohrozovala aj návštevníkov. „Na jeseň 1945 sa zrútila celá južná stena severného krídla v rozsahu 2050 metrov kubických muriva. Východná stena západného krídla stála už takmer voľne, previazaná iba na jednom mieste. Hlavné schodisko (…) bolo natoľko zničené, že z prízemia bolo vidieť na oblohu. Väčšina klenieb, včítane jedného nosného piliera, sa zrútila,“ opisuje tristnú dobovú podobu hradu architekt Andrej Fiala, jeden z našich najuznávanejších hradológov. Zbúrať? Konzervovať? Dostavať? Napokon zvíťazila tretia možnosť. Mimochodom, odborníci – pamiatkari so statikmi a stavbármi – sa dodnes sporia o to, či treba hradné ruiny iba „ortodoxne“ konzervovať v stave, v akom sa nachádzajú, alebo je prípustná ich rekonštrukcia.

Ak áno, do akej podoby? Niektoré príklady varujú (Trenčín), iné, tých je však oveľa menej, sú celkom podarené (veža v Starej Ľubovni).
Aktuálny rozmer kauze Bratislavského hradu dodáva potreba dnešnej opravy. Odborníci registrujú poruchy stability, murivo sa drobí, palác je podmáčaný a chýba účinná klimatizácia. V rozpočte sa hľadá miliarda na realizáciu projektu, ktorý už získal stavebné povolenie. Zmeny sa budú týkať hlavne interiérov, pričom hrad by mal ostať v podobe z čias Márie Terézie, doplnenej o najvýznamnejšie výsledky výskumov a gotické detaily z doby kráľa Žigmunda. Tento zub sme teda nevytrhli. A ďalšie?

.zakázaná časť Oravy

„Tieto schody preveria kondíciu bohatých a tučných zahraničných návštevníkov,“ hovorí s humorom historik Oravského hradu Martin Chmelík.
Stúpame do takzvaných zakázaných priestorov v citadele, najvyššej stavbe na majestátnom brale vo výške 700 metrov nad morom. Prečo zakázané? Ide skôr o slovnú hračku, lákadlo tajomna, za ktoré by si mal priplatiť exkluzívny návštevník nášho azda najkrajšieho zachovaného hradu, sídla palatína Juraja Turzu. Jedného z tých šťastných, ktoré vďaka starostlivosti novodobých vlastníkov – členov Oravského lesného komposesorátu – nenaplnili osud ruiny. Svojho času tu natáčali prvý film o grófovi Drakulovi. Zakázané priestory sú také malé, že húfy turistov sem pre istotu nevodia. Pre zaujímavosť: iba tretina priestorov hradu je prístupná pre návštevníkov. Vlani na Oravský hrad zavítalo 180-tisíc ľudí, Poliakov možno viac ako Slovákov.

Rekordný počet? 2506 platiacich návštevníkov denne a osemnásť autobusov s deťmi v podhradí. Mnohí čakali na vstup aj dve hodiny. Výstavy rozprávkových bytostí, všakovakých ušatých Elfiek a iných postmoderných televíznych príšeriek sú veľkým lákadlom. „Keby tu niekoho zavreli, iba za trest,“ poznamenáva s humorom Chmelík, ktorý len s nevôľou prijíma fakt, že je to marketingová daň dobe. Deti sú však „Oravalandom“ nadšené.

Stúpame na najvyšší bod hradu. Ostré bralo je užšie ako drevená podlaha postavená na ňom, takže cez škáry vidno stometrový zráz. Vchádzame do poslednej časti hradu cez kamenný portál, ktorý vztýčil František Turzo v roku 1561. Vedľa je prázdna miestnosť so skrinkou na príjem internetu. Bizarné. Konečná, ďalej sa ísť nedá. Okolo nás už krúžia iba zvedavé sokoly.

Nedávno získali na Orave grant ministerstva kultúry na obnovu barokovej kaplnky svätého Michala, s ktorou sa teraz uchádzajú o ocenenie v súťaži Pamiatka roka. Súčasťou projektu je aj prezentácia dvojice krýpt – Henkelovskej a Turzovskej – s telesnými pozostatkami bývalých vládcov hradu, ktorá je výsledkom prvého hradného antropologicko-historického hodnotenia na Slovensku. „Kostrový materiál bol veľmi prehádzaný,“ vraví historik Michal Čajka.

.súkromný hrad ako hotel?

Celkové náklady na prevádzku Oravského hradu, ktorého vlastníkom je Žilinský samosprávny kraj, predstavujú 25 miliónov korún ročne, pričom väčšinu tejto sumy si hrad zarobí sám. Ako? Okrem bežných návštevníkov, ktorí tvoria jadro príjmov, sa tu konajú firemné akcie, svadby, stretnutia diplomatov. „Chceme tu vybudovať kongresovú sálu, reprezentačné priestory a časom, keď sa vyrieši súdny spor s bývalým kastelánom, možno aj ubytovacie služby,“ naznačuje čosi z budúcich plánov riaditeľka Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne Mária Jagnešáková.

Hrad ako privátny luxusný hotel? Prečo nie. „Z technického hľadiska platí, že ak sa akákoľvek torzálna stavba citlivo zastreší a uzavrie, podstatne lepšie sa tým dá zabezpečiť jej záchrana. Iné spôsoby konzervácie sú zvyčajne iba dočasné – niekedy len krátkodobo účinné,“ uvádza pre .týždeň šéf grantovej komisie ministerstva kultúry pre pamiatkovú obnovu programu Obnovme si svoj dom Oto Makýš a dodáva: „Súkromné hrady sú aj v zahraničí. V mnohých prípadoch by to bolo možné aj u nás, hoci pre vlastníkov bude ich záchrana extrémne nákladná. Stále totiž ostáva problém známy už zo stredoveku, a to otázka, ako prevádzkovať a udržiavať obrovský areál s množstvom dnes už prevádzkovo zbytočných vojenských konštrukcií, vystavaný obvykle v krkolomnom teréne, bez vody, energií a moderných sanitárnych zariadení. Treba si vždy uvedomiť, že nehovoríme o bežných muzeálnych exponátoch, ktoré všetci s pietou obdivujú kdesi vo vitríne.“ Náročnou cestou sa zatiaľ vydali na Slovensku napríklad tieto dve firmy. Podbrezovské železiarne kúpili a opravujú hrad v Slovenskej Ľupči a bratislavská podnikateľka Dagmar Machová si kúpou areálu hradu zo 14. storočia v Liptovskom Hrádku splnila svoj dievčenský sen. Za tri roky stihla ukážkovým spôsobom zrekonštruovať interiér renesančného kaštieľa, ktorý v roku 1603 postavila Magdaléna Zaiová. „Som tu presne 400 rokov po nej,“ vraví Machová.

.vivat Beňovský!

Zo svojej polohy na slovensko-poľskej hranici a príkladnej rekonštrukcie hradnej veže dokáže umne vyťažiť 700-ročný hrad v Starej Ľubovni, najnavštevovanejšia pamiatka v Prešovskom kraji. Preslávil sa nielen prominentným väzňom Móricom Beňovským. „Až do roku 1944, keď ušiel do Francúzska, tu žil posledný majiteľ, gróf Ján Zámoyský. Táto šľachtická rodina kúpila hrad od mesta v roku 1882. Napríklad ich knižnica obsahovala 2500 zväzkov. Takmer všetko sa ku koncu vojny po tom, ako hrad opustili, rozkradlo. Pamätníci z okolia spomínajú, že sa deti hrali tak, že z hradieb spúšťali ako jojo kotúče filmov, ktoré gróf natáčal na svojich cestách po svete. Poľovačka na tigre v Indii, letovisko v Nice? Žiadny problém. Grófa napokon podlomilo to, že bol dvakrát väznený v Ilave, najprv za čias 1. ČSR a neskôr nemeckým Gestapom,“ hovorí pracovník observatória na Lomnickom štíte Rastislav Mačura, ktorý na ľubovnianskom hrade päť rokov pôsobil ako historik.

.hrady od macochy

Po dlhých rokoch apatie sa konečne „prebudil“ aj štát a v rámci programu Obnovme si svoj dom s pomocou donorov (Nadácia SPP) prispieva na záchranu pamiatok ročne sumou okolo 250 miliónov korún. Hrady z toho dostanú zlomok, potrebovali by však násobok. Makýš hovorí o celkovom dlhu štátu v starostlivosti o pamiatky, ktorý bol v 90. rokoch vyčíslený na astronomický odhad vyše sto miliárd korún. Historik architektúry a držiteľ osobitnej odbornej spôsobilosti v oblasti pamiatkových výskumov Michal Šimkovic sa nazdáva, že takýto sumárny údaj treba rozmeniť na drobné: aby nepôsobil odradzujúco.

„Podľa môjho odhadu by stačilo na začiatok od pol milióna do dvoch miliónov korún ročne na jeden hrad na akútne zabezpečovacie práce na vybraných, najviac ohrozených hradoch. Treba zdôrazniť, že hybnou silou pri záchrane hradov sa v súčasnosti stali občianske združenia dobrovoľníkov, najmä Nadácia na záchranu kultúrneho dedičstva, ktorá pôsobí na hrade v Uhrovci a Združenie na záchranu hradu Lietava. Tieto už dokážu zabezpečiť odborné práce často na vyššej úrovni ako stavebné firmy a čo je dôležité, školia svojich kolegov aj z iných hradov,“ uvádza Šimkovic. „Veľmi dôležitou experimentálnou skúsenosťou občianskych združení a malých spolupracujúcich stavebných firiem je, že na skutočne účinnú záchranu hradných konštrukcií pred akútne hroziacim zánikom stačí len zlomok peňazí, ktoré sa na „komplexné obnovy“ vyhadzovali za socializmu.

Je veľmi dôležité šíriť túto skúsenosť a prelomiť tak bariéru predsudku, že záchrana našich hradov je mimoriadne nákladná a presahujúca naše možnosti,“ dodáva Makýš. Slovensko je výnimočné podielom stredovekých ruín hradov aj vďaka protitureckým (osmanským) vojnám, ktoré donútili šľachtu obývať ich – na rozdiel od západnej Európy či Čiech a Moravy – až do 18. a 19. storočia. Za socializmu väčšina hradov pustla. Alebo, presnejšie povedané, prominentné hrady do značnej miery poškodil iniciatívne samotný štát, a to „komplexnou obnovou“ v priebehu 60. a 70. rokov, keď sa niekoľko významných hradov (ako Devín, Trenčín, Beckov či Spišský hrad) necitlivo dostavovalo v duchu dobových predstáv, hradby sa vo veľkom betónovali a neprirodzene sa zarovnávali ich zvlnené koruny. Aj to napokon prispelo k ich dnešnej deštrukcii, ktorej príkladom môže byť marec 2003 v Trenčíne, keď iba zázrakom nikto nezahynul pri páde 15 metrov vysokej a 20 metrov dlhej časti múru západného opevnenia, ktorý sa potom musel rozobrať. Príčina katastrofy? Architekt Fiala, ktorý pred 40 rokmi prebrázdil s manželkou fotografkou počas prípravy knihy Hrady na Slovensku na mopede celé Slovensko („polovica hradov už v takej podobe, v akej sme ju zachytili, neexistuje“) hovorí o efekte excentrického zaťaženia. Laicky povedané, v priebehu stáročí sypalo osadenstvo hradu z vnútornej strany ruín odpad – stavebný, kuchynský, domáci, ale aj keramiku a predmety osobnej potreby, ako sú nožnice či sponky do vlasov – čím v Trenčíne vznikol až 7-metrový zásyp a rozdiel medzi vonkajším a vnútorným terénom. V dôsledku toho vlhkosť a mrazy z vnútornej strany rozpúšťali a vytláčali maltu, v múroch vznikli skryté kaverny (otvory) a opevnenie padá.

.príklad z Fiľakova.

Po roku 1989 štát vrátil cirkvám, lesným spoločenstvám a samosprávam mnohé polorozpadnuté ruiny, ktoré chátrajú už 200 až 250 rokov. Noví majitelia ich zväčša považujú za danajský dar, skôr príťaž ako záväzok. Čo je dôležité, na rozdiel od kaštieľov, kostolov či iných zanedbaných cirkevných objektov si iba ťažko vedia predstaviť ich následné využitie. Ako pozitívny príklad môže slúžiť postoj mesta Fiľakovo, ktoré systematicky – s pomocou vlastných zdrojov, rôznych grantov, vrátane európskych a maďarských – opravuje hrad, ktorý svojím významom jednoznačne ašpiruje na sídlo budúcej expozície protitureckých bojov na Slovensku.

„Hrad sme sprístupnili verejnosti v roku 1993. Vlani sme mali 12-tisíc platiacich návštevníkov, väčšinou z Maďarska. A teraz v lete sú tu na brigáde školáci z Maďarska a Rumunska,“ uvádza architektka Erika Anderková, ktorá pracuje na mestskom úrade a zároveň s priateľmi založila pred štyrmi rokmi občianske združenie Opidum Filek. „Viedol nás pocit, že mesto nemá kapacity na to, aby zmapovalo pamiatky a kultúrne dedičstvo na svojom území. Žiaľ, Slovensko v tomto smere nemožno porovnávať s Maďarskom, kde starostlivosť o pamiatky štedro dotuje priamo štát.“

.o päť minút dvanásť

Treba burcovať na poplach. Padá nielen Trenčín. Ako uvádzajú spoluautori (Martin Bóna aMichal Šimkovic) publikácie Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine, ktorú tento rok vydalo už spomínané Združenie na záchranu Lietavského hradu, „napriek vynaloženému úsiliu (…) sa dodnes z celkového počtu 76 dodnes zachovaných hradných zrúcanín podarilo zakonzervovať len zhruba desať percent“. Okrem toho, občianske združenia sa systematicky venujú piatim-šiestim hradným ruinám. Zvyšných 70 nahlodáva zub času neustále sa zrýchľujúcim tempom. Ojedinelou aktivitou je nepochybne projekt Odklínanie hradov, ktorý už dva roky realizuje na pätnástich západoslovenských hradoch Slovenský skauting. Spočíva najmä v čistení hradov a ich okolia od náletových drevín či buriny a osadzovaní informačných tabúľ.

Dobrovoľníci a donori, akokoľvek užitoční a osvietení, však naše hrady zachrániť nemôžu. Ide o náhodné hasenie požiaru – chýba však jasná predstava o tom, kto a ako by sa o tieto pamiatky mal starať a aká je v tejto veci úloha štátu. Pamätný je v tejto súvislosti počin prezidenta Rudolfa Schustera, ktorý v roku 2004 zabezpečil od firiem milióny korún na nočné osvetlenie vybraných hradov efektné, neboli by však peniaze potrebnejšie na záchranu ich hmotnej podstaty? Možno pridať aj iné významné dôkazy samovoľnej deštrukcie z konca 20. storočia: Čachtice (časť západnej veže horného hradu), Likava (časť severného paláca), Plaveč (podstatná časť múru paláca), Topoľčany (čelná stena a štít paláca hradu), Šášov (nádvorná stena veže), Uhrovec (polovica vstupnej veže do horného hradu)… v tomto výpočte by sa dalo pokračovať. Ďalší alarmujúci údaj hovorí, že dodnes sa z celkového počtu hradných zrúcanín komplexnejšie preskúmalo len šesť lokalít. Inými slovami, nevieme, čo a v akom stave vlastne máme. A ruiny najmä teraz v lete navštevujú desaťtisíce ľudí, často rodiny s deťmi. Najnaliehavejšia úloha pre pamiatkarov a ministerstvo kultúry – teda prvý krok – spočíva v okamžitom prieskume hradných zrúcanín. Ak to neurobíme, čoskoro už možno nebude čo skúmať.

KOĽKO MÁME HRADOV
V súčasnosti predstavujú zrúcaniny hradov takmer polovicu z celkového počtu okolo 180 evidovaných hradov na území Slovenska. Približne 33 percent si nad úrovňou terénu už nezachovalo žiadne murované zvyšky a 10 percent hradov je známych len z písomných prameňov, a teda ich polohu už nepoznáme.

.zdroj publikácia Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine.

Zdroj: týždeň, 31, 2006

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Bratislavský hrad

Monumentálny objekt obnoveného hradu sa nachádza na brale nad ľavým brehom Dunaja. Najstaršie stopy osídlenia sú z mladšej doby kamennej. Neskôr bola na brale rímska vojenská stanica.

Markušovský hrad

Hrad bol rodovým sídlom významnej spišskej šľachtickej rodiny Mariášiovcov, ktorá ho vlastní dodnes. Najznámejší člen rodiny – dvoran kráľa Bela IV., Batyz – vymohol v roku 1284 u kráľa Ladislava IV. povolenie na výstavbu šľachtického hradu pre svojho mladšieho brata Mikuláša.

Odpovede

  1. Pokazený chrup krajiny

    2079 Komentar k clanku z predosleho systemu Obnova.sk: 2006-10-08 12:09:32 harp, Rozne zdruzenia uz na hradoch pracuju. Ak mate zaujem posielat podpory. Prezrite si v diskusiach ktore zdruzenia chcete podporit a napiste do diskusii.

    2079 Komentar k clanku z predosleho systemu Obnova.sk: 2006-10-08 04:34:16 Pedro. 7. Oktober 2006. Je cas aby sme dali hlavy dohromady a zacali pracu na vsetkych slovenskych hradoch. Je to nesmierne kulturne a ekonomicke bohatstvo ktore vlastni iba hrska krajin na tejto planete. Nedajme moznost casu zruinovat hodnoty ktore mame moznost stale zachranit. Prosim oznamuje o vasich hradoch ako pokracuju zachrany a oznamte kde posielat penazne podpory.
    2079 Komentar k clanku z predosleho systemu Obnova.sk: 2006-11-24 17:05:21 adAndrej Bán: Ohrozené hrady Týždeň č. 31/2006Slovenské hrady doplácajú okrem iného aj na konflikt dvoch prístupov.Milovníci hradov ktorí sú ochotní investovať do ich záchrany svoj čas prácu aj peniaze majú záujem na rekonštrukcii hradov do podoby ktorá bude vypovedať o minulosti. Nesmú však vykonávať nijaké práce bez povolenia pamiatkarov. Tí sú obvykle proti rekonštrukčným prácam prípadne kladú nesplniteľné podmienky. Za takú možno považovať napríklad použitie pôvodných technológií. Napríklad rekonštruovať hradby s používaním nehaseného vápna by bolo nepochybne štýlové ale tiež životu nebezpečné.Dobrovoľníci preto buď cúvnu alebo riskujú konflikt s úradmi. Podľa môjho názoru nie je rozumné konzervovať ruiny v stave do ktorého dospeli po desaťročiach či storočiach devastácie. Rekonštrukcia či dostavba hradu do niektorej z podôb ktoré hrad niesol pred spustnutím či zničením by priniesla nepochybne oveľa väčšiu výpovednú hodnotu o histórii našej krajiny než ponechanie čistého originálu napospas zubu času. Dôkazom toho je napríklad Oravský zámok. Nie je mi známe že by niekomu vadili železobetónové stropné nosníky v citadele ktorými boli nahradené prehnité drevené konštrukcie. Dostavba Bratislavského hradu má takisto oveľa vačší prínos pre mesto Bratislava než ponechanie ruín na hradnom vŕšku.V neďalekom rakúskom Burgenlande nájdete mnoho väčších či menších hradov z ktorých viaceré sú zrekonštruované na penzióny či hotely. Aj to je jedno z možných riešení. Každé riešenie je však lepšie ako ponechanie hradov v pôvodnom stave ako sa to robí na Slovensku. Ten stav nie je pôvodný ale je to stav deštrukcie. Od odborníkov pamiatkarov by som čakal skôr vytváranie metodického rámca ktorý by záchranu a rekonštrukciu pamiatok podporoval a nie kladenie prekážok.Dušan Franců v listárni Týždňa č. 34 21. 8. 2006

Comments are closed.