Pamiatková obnova železničných budov v rušňovom depe Bratislava-východ … Jiří Kubáček
Súčasné rušňové depo Bratislava-východ I – označované tiež ako "starédepo" – leží medzi bratislavskými železničnými stanicami Rača a Vajnory.Zabezpečuje dopravu nákladných vlakov v oblasti juhozápadného Slovenska, ako ajposunovacie výkony v obvode zriaďovacej stanice Bratislava-východ. V súčasnostivstupuje do povedomia slovenských i zahraničných priateľov železníc každoročnýmizrazmi historických železničných vozidiel… …História rušňového depa Bratislava-východ sa začala písať 8. júna 1882. V tentodeň došlo po dlhšom rokovaní k dohode medzi uhorským štátom a súkromnou Rakúskouspoločnosťou štátnej železnice (k. k. priv. ÖsterreichischeStaatseisenbahngesellschaft – StEG), ktorá vtedy dominovala na celom juhozápadnomSlovensku. Dohoda ukončila dlhoročné napätie spôsobené neochotou železničnej spoločnostipodriadiť sa dopravno-politickým zámerom Uhorska po rakúsko-maďarskom vyrovnaní anajmä po krachu na viedenskej burze v roku 1873. Tarifnú vojnu, ktorá zúrila medzispoločnosťou a Uhorskými kráľovskými štátnymi železnicami, vystriedal kartel o vzájomnomdelení prevádzky. Z nášho hľadiska najvýznamnejším výsledkom dohody sa však stalprevod dovtedy štátnej železnice Bratislava – Zlatovce na Rakúsko-uhorskú spoločnosťštátnej železnice pri súčasnom udelení koncesie na dostavbu trate do Žiliny, ležiacejna Košicko-bohumínskej železnici. Získanie tejto koncesie umožnilo spoločnostiuskutočniť zaujímavé železničné spojenie z Budapešti do Haliče a Nemecka. Na očakávanýnárast dopravy po zatiaľ slepo končiacej železnici Bratislava – Zlatovce sa StEG začalapripravovať ihneď po získaní príslušných koncesií. Popri ďalších investičnýchakciách tak bola v roku 1883 na už dávnejšie jestvujúcej spojovacej trati Rača -Vajnory rozostavaná veľká zriaďovacia stanica, ktorá umožňovala oddeliť vbratislavskom uzle nákladnú a osobnú dopravu. Jej dôležitou súčasťou sa stalo rušňovédepo.
Na rozdiel od samotnej zriaďovacej stanice, ktorá bola na konci druhej svetovej vojny(26. marca 1945) značne zbombardovaná a v 60. a 70. rokoch aj takmer úplne prestavaná,bolo depo takýchto dramatických udalostí úšetrené a až do dnešných dní sazachovalo v pomerne neporušenej podobe. Jedinou zásadnejšou výnimkou sa stalonadstavenie múrov rušňovej remízy a rozšírenie koľajiska na konci 40. rokov 20.storočia. Po ukončení prevádzky parných rušňov v bratislavskom uzle sa počas 70.rokov dielenské výkony starého depa presunuli do nových objektov, vybudovaných v rámcirekonštrukcie zriaďovacej stanice. Staré depo začalo ešte pred dosiahnutím storočnicesvojej existencie pustnúť.
Predpoklady na zmenu tejto situácie sa vytvorili v roku 1983, keď vzniklo podnikovédokumentačné pracovisko vtedajšej Východnej dráhy ČSD, ktoré si v starom rušňovomdepe začalo budovať svoj depozitár historických železničných vozidiel. Hoci satento depozitár podobal po celé nasledujúce desaťročie skôr na železničný cintorín,než na čokoľvek iné, železniční múzejníci sa nenechali odradiť a na konci 80.rokov dosiahli vyhlásenie niekoľkých objektov depa (rušňovej remízy, veľkej a malejvodárne, trubkárne a bývalej personálnej kuchyne) za kultúrne pamiatky.
Ako prvý bol z hľadiska obnovy rozpracovaný objekt bývalej personálnej kuchyne. Hocibudova je postavená ešte v uhorskom železničnom stavebnom štýle, pochádza zo začiatku20. rokov 20. storočia. Spočiatku sa v nej pripravovali a vydávali jedlá pre pracovníkovdepa a stanice, neskôr slúžila na obytné účely. V 80. rokoch už bola pomerne schátraná.Projekt obnovy vypracoval ateliér Ing. arch. Kalesného, realizovala ho stavebná firmaULYSSES, a. s. Pamiatkovou obnovou bola budova upravená pre potreby železničnéhodokumentačného centra. Rešpektovala sa historická podoba exteriéru, v interiéri bolznížený strop a podkrovie sa využilo na pracovne a archív. V prízemí vznikolpriestor pre expozíciu, depozitár a sociálne zázemie. Stavebné práce – aj s podporouštátneho fondu PRO SLOVAKIA sa realizovali v rokoch 1990 – 1998. Pre finančné problémyboli viackrát prerušené, no napokon predsa úspešne ukončené.
Problém zanedbaného stavu celého areálu starého rušňového depa Bratislava-východpomohla riešiť príprava a realizácia projektu osláv 150. výročia príchodu prvéhoparného vlaku na územie Slovenska. Účasť takmer tridsiatich parných rušňov natomto podujatí si vyžadovala vytvoriť pre ne potrebné technické zázemie, a to mohlobyť z prevádzkových i technických dôvodov vytvorené iba v starom rušňovom depe.Areál, ktorý mal najlepšie predpoklady stať sa najväčším železničným smetiskomna celom juhozápadnom Slovensku, sa v rokoch 1997 – 1998 premenil na dejisko skutočne dôstojnejprezentácie Želeníc Slovenskej republiky (ŽSR). Súčasťou tejto premeny bola tiežpamiatková obnova budov trubkárne a dvoch vodární. Pred začatím prác boli všetkytieto objekty v havarijnom stave – vodárenské veže už dokonca ohrozovali prevádzkupriľahlého koľajiska padajúcimi súčasťami strešnej konštrukcie. Projekt obnovyvypracoval ateliér Ing. arch. Vršanskej, práce v rekordnom tempe od marca do augusta1988 vykonali pracovníci firmy Reding, a. s.
Objekt trubkárne bol postavený – podobne ako vedľa stojaca budova personálnej kuchyne- začiatkom 20. rokov 20. storočia ešte v stavebnom štýle uhorských železníc. Tusa opravili kotlové rúry parných rušňov. Počas svojej existencie nebol prestavaný.Jeho súčasťou zostalo prakticky úplné strojné zariadenie na nahrievanie a rozširovanie,resp. zužovanie koncov rúr, ich čistenie a skúšanie. Jednopodlažný objekt výrobnejhaly so zázemím bol presvetlený pomerne veľkými oknami so segmentovými záklenkamisituovanými na dlhších stranách obdĺžnikového pôdorysu. Charakteristická kombináciaomietaných polí fasád a lizén z režnej tehly, členiacich fasády, bola v rámciobnovy plne rešpektovaná, rovnako ako konštrukcie odvetrania na streche.
Po ukončení obnovy objekt slúži pôvodnému účelu – vykonávajú sa tu opravy rúrpre prevádzkyschopné parné rušne zo zbierky historických vozidiel ŽSR. Metodickyvzorová obnova trubkárne, v ktorej sa udržala pôvodná funkcia objektu (čo sa predovšetkýmpri pamiatkach techniky darí zriedkavo), urobila z nej veľmi významnú a živúpamiatku železničnej dopravy.
Budovy obidvoch vodární pochádzajú ešte z 80. rokov 19. storočia a sú postavené vstavebnom štýle charakteristickom pre StEG. V súvislosti s potrebou zvýšiťhydrostatický tlak vo vodnom systéme depa a priľahlej železničnej obytnej kolónieboli neskôr doplnené o vežové prístavby. Staršia pochádza pravdepodobne z roku1900, novšia z prvej polovice 20. rokov. Stačilo niekoľko sond a stavebný vývoj týchtodvoch dominánt depa sa dal jasne vyhodnotiť. Potom sa premietol aj do analytickejprezentácie fasád vodární. Citlivá rekonštrukcia vzhľadu vodární z obdobia ich výraznýchúprav v prvej tretine 20. storočia im prinavrátila, napriek pôvodnému utilitárnemuposlaniu, ich nemalé urbanistické a architektonické kvality. V ich areáli zostal ajnefalšovaný život v podobe ovocnej záhrady a hospodárskeho dvorčeka, tak ako v obdobívrcholnej slávy parných rušňov…
Po obnove sa objekty vodární využívajú na depozitár dokumentačného pracoviska ŽSR.Keby sa perspektívne podarilo sprístupniť verejnosti aj ich interiér, vďaka peknémupanoramatickému výhľadu z horných podlaží i zachovanému zariadeniu môžu sa obidvevodárne stať vyhľadávanou atrakciou celého areálu.
Úspešná obnova areálu starého rušňového depa Bratislava-východ vytvorila v súvislostis činnosťou železničného podnikového dokumentačného pracoviska predpoklad prevznik zaujímavej rezervácie železničných technických pamiatok. V budúcnosti ju možnorozšíriť o ďalšie (tu sa nachádzajúce) hodnotné, dobre zachované a dodnespamiatkovo nechránené obytné budovy. Práve funkčné prepojenie rušňového depa adoposiaľ málo zhodnotenej obytnej železničnej kolónie a administratívnych budov tvoríz tohto technicko-architektonického zoskupenia objektov perspektívne jednu znajhodnotnejších kultúrnych pamiatkových zón dokladajúcich vývoj a význam železničnejdopravy na Slovensku. Preto veríme, že obnova niektorých budov depa v súvislosti so150. výročím parnej trakcie nie je tým posledným krokom na záchranu celéhourbanistického komplexu a jeho technického jadra, ale iba významným impulzom na jehotrvalé oživenie.