Ombudsman do Martina

Vo februári minulého roku schválila Národná rada Slovenskej republiky novelu Ústavy SR. Popri iných dôležitých zmenách zakotvila v našom ústavnom systéme aj inštitúciu verejného ochrancu práv – ombudsmana. O niekoľko dní by sme po voľbe v slovenskom parlamente mali poznať jeho meno. Zákon o verejnom ochrancovi práv, ktorý podrobnejšie vymedzuje postavenie ombudsmana bol schválený koncom minulého roka. Podľa tohto zákona by sa jeho sídlom mala stať Bratislava. Ja som ale toho názoru, že by malo byť zmenené a sídlom ombudsmana by sa mohol stať Martin. Dôvodov na to je viacero.
Mesto Martin, ako ôsme najväčšie mesto na Slovensku a v zmysle zákona národné a kultúrne centrum Slovenska stráca svoje historické postavenie významného mesta. Napriek tomu, že na jeho pôde sa písali jedny z najvýznamnejších kapitol histórie Slovenska. Napriek svojej veľkosti, napriek svojmu postaveniu v regióne sa nestalo ani centrom samosprávneho kraja. Preto nastal čas prinavrátiť nášmu mestu také postavenie, aké si zaslúži. Je síce sídlom významných inštitúcií – Slovenskej národnej knižnice, Národného literárneho múzea, Národného cintorína a ďalších, ale tieto majú skôr symbolický význam. Premiestnenie sídla úradu verejného ochrancu práv do Martina by bolo prinavrátením významu mesta. Bolo by pokračovaním významných tradícií nášho národa. Naše mesto by získalo význam z celoslovenského hľadiska tak ako Košice, keď sa stali sídlom Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V 19. storočí v čase národnostného útlaku Slovákov sa Turčiansky Svätý Martin stal sídlom Matice slovenskej. Matica, okrem toho, že bola kultúrnou inštitúciou, sa v tej dobe stala aj obrankyňou práv slovenského národa. Dnes na prahu 21. storočia stráca prirodzene svoj pôvodný význam. Jej bývalé dôležité súčasti, Slovenská národná knižnica a Národné literárne múzeum už k nej nepatria.

Ak bolo 19. storočie, obdobie vzniku Matice, aj obdobím vzniku národných štátov, dnešná doba je dobou rozvoja občianskej spoločnosti. Na jej ochranu, na obranu práv občanov má slúžiť aj inštitút verejného ochrancu práv, ktorý sa onedlho ujme svojho poslania. Mesto Martin by sa takto po obhajobe národných záujmov v minulých storočiach stalo prirodzene miestom, odkiaľ by boli obhajované a chránené práva občanov Slovenskej republiky.

Ako primátor mesta som v uplynulých dňoch oslovil poslancov Národnej rady Slovenskej republiky so žiadosťou o novelu zákona o verejnom ochrancovi práv. Táto právna úprava by spočívala jedine v zmene jeho sídla, ktorým by sa stal Martin. Verím, že tento návrh nájde odozvu a mesto Martin bude môcť nadviazať na historický význam Turčianskeho Svätého Martina.

Zdroj: www.obnova.sk | 31.01.2002

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Martin: Prvá budova Matice Slovenskej

Dnes v nej sídli Slovenské národné literárne múzeum. Budovu začali stavať v roku 1864 podľa plánov Jána Bobulu a slávnostne ju otvorili na 3. valnom zhromaždení Matice slovenskej v roku 1865. Od roku 1870 tu sídlilo prvé Slovenské múzeum.

Žiadajú novelizovať zákon o Martine

MARTIN – Zákon o Martine ako centre národnej kultúry Slovákov, ktorý prijala Národná rada v roku 1994, nespĺňa svoj účel a treba ho novelizovať. Rada národnej kultúry, ktorá je poradným orgánom mestského zastupiteľstva v Martine, spolu s mestom vypracovala návrh novelizácie zákona, ktorý by v praxi napĺňal jeho myšlienku – prebudovanie mesta na centrum národnej kultúry.

Slovenské národné múzeum

Slovenské národné múzeum je najväčšou múzejnou inštitúciou v Slovenskej republike. Pôsobí viac ako sto rokov. Má vo svojom zbierkovom fonde viac ako 3,5 mil. zbierkových predmetov zo všetkých vedných odborov. Spravuje aj niekoľko desiatok objektov, mnohé sú zapísané v Registri kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky. Múzeum taktiež spravuje dve múzea ľudovej architektúry v prírode, päť hradov, ktoré patria k najnavštevovanejším na Slovensku. Spišský hrad je súčasťou pamiatkovej rezervácie na Spiši, zapísanej do Registra svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.