Ochrana architektonického dedičstva v legislatíve a dokumentoch

Jaroslav LIPTAY

Svedectvom stáročných tradícií ľudstva sú predovšetkým kultúrne pamiatky, prenášajúce tak hmotný, ako aj duchovný odkaz predchádzajúcich generácií. Čoraz viac si uvedomujeme rozmanitosť a dôležitosť týchto hodnôt, považujeme ich za spoločné dedičstvo a uznávame svoju zodpovednosť za ich zachovanie voči budúcim pokoleniam. Medzi takéto hodnoty patrí aj historická architektúra, objekty, lokality a územia s cenným stavebným fondom. O záchrane, obnove a prezentácii týchto pamiatok sa rozhoduje tak na regionálnych a národných úrovniach, ako aj na úrovni medzinárodných štruktúr nielen vládneho, ale aj mimovládneho sektora.


Základné zásady ochrany pamiatok sa na medzinárodnej úrovni po prvý raz definovali v Aténskej charte z roku 1931, ktorá prispela k rozvoju mohutného medzinárodného hnutia. To sa konkrétne prejavilo v národných (štátnych) dokumentoch, v činnosti UNESCO a v jeho pridružených organizáciách, ako aj vo vytvorení medzinárodnej odbornej inštitúcie UNESCO na zachovanie a reštaurovanie kultúrnych hodnôt pod názvom „ICCROM“ so sídlom v Ríme (tzv. Rímske centrum). No ihneď po 2. svetovej vojne silnie uvedomelosť a kritický duch, riešia sa čoraz zložitejšie a rozmanitejšie problémy ochrany a využitia najmä európskeho kultúrneho dedičstva. Nastal čas aj na preskúmanie zásad Aténskej charty s cieľom ich prehĺbenia a rozšírenia vo forme nového komplexnejšieho dokumentu.


Medzinárodný kongres architektov a technikov historických pamiatok, ktorý sa zišiel v Benátkach 25. až 31. mája 1964, schválil dokument, a v ňom aj nasledovný text: „Pojem historickej pamiatky zahrnuje nielen samostatné architektonické dielo, ale tiež mestský alebo vidiecky sídelný útvar, ktorý je svedectvom určitej civilizácie, významného vývoja alebo historickej udalosti. Tento pojem sa vzťahuje nielen na veľké umelecké diela, ale aj na skromné diela, ktoré nadobudli význam postupom času“. A ďalej, o. i.: „Ochrana pamiatky zahrňuje aj jej blízke okolie v jej pôvodnom rozsahu. Všade tam, kde ešte existuje tradičné prostredie, má byť zachované. Zakázaná je akákoľvek nová výstavba, ale aj búranie a úpravy, ktoré by mohli narušiť vzťahy hmôt a farieb“. Uvedený dokument vošiel do dejín ako Benátska charta, ktorá je dodnes „fundamentom“ v oblasti ochrany pamiatok a historických sídiel na medzinárodnej úrovni.


Ďalším dôležitým dokumentom celosvetového zamerania je Odporúčanie na ochranu tradičnej kultúry a folklóru, ktoré prijala Generálna konferencia UNESCO v novembri 1989. Dokument zohľadňuje, že tradičná kultúra je súčasťou univerzálneho dedičstva ľudstva a zároveň definuje jej formy, medzi ktoré patrí medzi iným literatúra, hudba, tanec, mytológia, rituály, zvyky, remeslá, staviteľstvo a iné druhy umenia. Generálna konferencia UNESCO v roku 2001 prijala Všeobecnú deklaráciu o kultúrnej rozmanitosti, v ktorej sa hovorí, že tradičná kultúra, vrátane diel architektúry, je zdrojom inšpirácie pre tvorbu nových kultúrnych hodnôt. Keďže v oboch prípadoch sú dokumenty odporúčaniami, teda nie sú predmetom ratifikačného procesu zo strany jednotlivých štátov, možno sa na ne odvolávať ako na morálny apel, ktorý treba brať na zreteľ pri procese ochrany tradičných hodnôt ľudovej kultúry, teda aj ľudového staviteľstva.


Významným medzinárodným dokumentom z hľadiska záchrany, obnovy a prezentácie ľudovej stavebnej kultúry je Charta ICOMOS o ľudovom stavebnom dedičstve, ktorá bola prijatá na Generálnej konferencii ICOMOS v októbri 1999 v Mexiku. Charta pripomína, že ľudová architektúra je základom kultúry spoločnosti, jej vzťahu k svojmu územiu, vyjadrením kultúrnej rôznorodosti sveta. Ľudové stavebné dedičstvo vzbudzuje hrdosť všetkých ľudí, ako atraktívny produkt spoločnosti je utilitárne a pritom zaujímavé a krásne. Sústreďuje zároveň obraz súčasného života, ako aj obraz histórie spoločnosti. Pre ľudstvo by bolo nedôstojné, keby neexistovala snaha o zachovanie tejto tradičnej harmónie, ktorá je pre človeka základom jeho vlastnej existencie.
Dôsledkom uniformity kultúry a globálnej transformácie sú ľudové tradície v celom svete veľmi zraniteľné, je preto nevyhnutné, aby doplnením Benátskej charty boli stanovené princípy ochrany ľudového stavebného dedičstva. Charta z Mexika uznáva, že účinná záchrana ľudového stavebného dedičstva závisí od záujmu a podpory spoločnosti. Vlády a zodpovedné orgány musia každému spoločenstvu priznať právo udržiavať svoje tradičné spôsoby života a k tomu vytvárať všetky potrebné legislatívne, administratívne a finančné podmienky s cieľom odovzdať toto dedičstvo budúcim generáciám. Zároveň zdôrazňuje, že ochranu tohto dedičstva musia zabezpečovať odborníci rôznych disciplín, ktorí rozpoznajú nevyhnutné zmeny vývoja a potreby rešpektovania základov kultúrnej identity spoločnosti. Súdobé zásahy do ľudových stavieb, stavebných súborov a vidieckeho osídlenia by mali zohľadňovať ich kultúrne hodnoty a tradičné znaky. Ľudové stavby majú málokedy podobu izolovaných štruktúr, preto najlepšou ochranou je udržiavanie a zachovávanie celých súborov a sídiel v každom regióne. Ľudové stavebné dedičstvo je súčasne aj integrálnou súčasťou kultúrnej krajiny a táto väzba musí byť zohľadňovaná v rozvoji ochranárskych prístupov.
Okrem dokumentov UNESCO, ktoré by mali mať vplyv na všetky členské štáty všade vo svete, týkajú sa problematiky ochrany architektonického dedičstva aj viaceré odporúčania a dohovory Rady Európy. Okrem všeobecných dokumentov na záchranu kultúrneho dedičstva je to najmä Dohovor o ochrane architektonického dedičstva Európy (Štrasburg, február 1999). Dohovor nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 1. júla 2001 (publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 148, číslo 369 /2001).


Na účely tohto dohovoru výraz „architektonické dedičstvo" zahŕňa o. i. aj skupiny mestských alebo vidieckych budov historického, archeologického, umeleckého, vedeckého, spoločenského alebo technického významu, a sídla, ktoré majú historický, archeologický, umelecký, vedecký, spoločenský alebo technický význam. Aby sa dali presne identifikovať pamiatky, skupiny budov a sídla určené na ochranu, každá strana dohovoru sa zaväzuje vykonávať inventarizačné práce a v prípade ohrozenia týchto nehnuteľností čo najskôr pripraviť príslušnú dokumentáciu. Každá strana sa zaväzuje prijať zákonné opatrenia na ochranu architektonického dedičstva, zabezpečiť ochranu pamiatok, skupín budov a sídiel v súlade s opatreniami dohovoru a v rámci prostriedkov špecifických pre každý štát alebo región. Štáty majú tiež zabrániť poškodeniu, schátraniu alebo zničeniu chránených objektov a na dosiahnutie tohto cieľa zaviesť, ak sa tak doteraz nestalo, právne predpisy. Každá zo strán sa zaväzuje, že zakáže premiestnenie celku alebo časti akejkoľvek chránenej pamiatky okrem prípadov, keď je z dôvodu materiálnej záchrany premiestnenie nevyhnutné. V takom prípade musí príslušný orgán vykonať všetky potrebné opatrenia spojené s rozobratím, prevozom a opätovným vystavaním pamiatky na vhodnom mieste. Orgány verejnej správy poskytnú finančnú podporu na údržbu a rekonštrukciu architektonického dedičstva na jej území podľa celoštátnej, regionálnej a miestnej príslušnosti a možností rozpočtov a budú podporovať iniciatívy na údržbu a rekonštrukciu architektonického dedičstva. V okolí pamiatok, vnútri skupín budov a sídiel sa každá zo strán zaväzuje prijať opatrenia na zlepšenie kvality životného prostredia. S cieľom obmedziť nebezpečenstvo fyzického poškodenia architektonického dedičstva sa každá zo strán zaväzuje podporovať vedecký výskum v oblasti identifikácie a analýz škodlivého pôsobenia znečisteného prostredia i definovania spôsobov a ciest redukcie alebo eliminácie tohto pôsobenia.


Každá zo strán sa zaväzuje prijať ucelenú ochranársku politiku, ktorá zahŕňa ochranu architektonického dedičstva ako základný ciel' územného plánovania a podporuje programy rekonštrukcie a údržby architektonického dedičstva. Tiež uľahčuje, kedykoľvek je to možné, záchranu a využitie tých budov, ktoré sú zaujímavé z hľadiska svojho začlenenia do mestského a vidieckeho prostredia a z hľadiska kvality života. Podporuje uplatnenie a rozvoj tradičných techník a materiálov, ktoré sú dôležité pre budúcnosť architektonického dedičstva. S príslušným ohľadom na architektonický a historický charakter stavieb sa každá zo strán zaväzuje podporovať využívanie objektov z pohľadu potrieb súčasného života a adaptáciu starých budov na nové využitie všade, kde je to vhodné. Uvedomujúc si význam sprístupnenia chránených objektov pre verejnosť, každá strana sa zaväzuje vykonať všetky potrebné opatrenia, aby dôsledky tohto kroku, najmä akákoľvek stavebné zásahy, negatívne neovplyvnili architektonický a historický charakter objektov a ich okolia. Na uľahčenie uplatňovania tejto politiky sa každá zo strán zaväzuje rozvíjať na svojej politicko-administratívnej úrovni účinnú spoluprácu s príslušnými inštitúciami pôsobiacimi v oblasti ochrany pamiatok, kultúry, životného prostredia a stavebnej činnosti.
V záujme prehĺbenia účinnosti opatrení orgánov verejnej správy v prospech identifikácie, ochrany, rekonštrukcie, údržby, spravovania a propagácie architektonického dedičstva sa každá zo strán zaväzuje na rozličných úrovniach rozhodovacieho procesu vytvárať vhodný mechanizmus na prísun informácií, konzultačnú činnosť a spoluprácu medzi štátnymi, regionálnymi a miestnymi orgánmi, kultúrnymi inštitúciami a združeniami a verejnosťou a podporovať rozvoj sponzorstva a neziskových združení pracujúcich v tejto oblasti. Každá zo strán sa zároveň zaväzuje rozvíjať úroveň vedomia verejnosti o význame zachovania architektonického dedičstva ako súčasti kultúrnej identity a inšpirácie a tvorivosti pre dnešné i budúce generácie. Na dosiahnutie tohto cieľa bude podporovať informačnú politiku k verejnosti najmä využívaním moderných komunikačných a prezentačných prostriedkov so zameraním na vzbudzovanie alebo zvyšovanie záujmu verejnosti o ochranu architektonického dedičstva, kvalitu prostredia a architektúry už od školopovinného veku. Každá zo strán sa zaväzuje podporovať vzdelávanie v rôznych profesiách a odvetviach v oblasti ochrany architektonického dedičstva.


Ako bolo uvedené, tento dohovor je po ratifikácii Slovenskou republikou a uverejnením v zbierke zákonov právnou normou, ktorá má prednosť pred inými zákonmi a vyhláškami. Podobné opatrenia však prijalo Slovensko aj v rámci svojho „vnútorného“ právneho systému. Takými sú najmä zákon o ochrane pamiatkového fondu (č. 49/2002 Z. z.) a Deklarácia Národnej rady SR o ochrane kultúrneho dedičstva z 28. februára 2001 (Zbierka zákonov SR č. 91 / 2001, čiastka 39 z 20. marca 2001). Deklarácia o. i. tiež definuje, že hodnotou kultúrneho dedičstva sú najmä archívne dokumenty, historické knižničné dokumenty a knižničné fondy, diela písomníctva, scénografie, kinematografie, televíznej a audiovizuálnej tvorby, zbierky múzeí a galérií, diela výtvarného a úžitkového umenia, dizajnu, architektonické objekty, urbanistické súbory, archeologické nálezy, objekty ľudového staviteľstva, pamiatky výroby, vedy a techniky, historické záhrady, parky a kultúrna krajina. Už spomínaný „pamiatkový zákon“ priznáva architektúre rovnaké postavenie ako ostatným druhom objektov a území pamiatkovej hodnoty. To teda znamená, že hodnotné objekty, skupiny budov a areály možno vyhlásiť za národné kultúrne pamiatky, územia s cennou architektúrou možno vyhlásiť za pamiatkovú rezerváciu alebo pamiatkovú zónu. O uvedenom zákone (č. 49/2002 Z. z.) sme vás už informovali v čísle 6/2002, preto teraz v stručnosti iba uvedieme, že uvedený zákon predovšetkým


• zohľadňuje súčasné princípy a trendy ochrany kultúrneho dedičstva podľa platných medzinárodných dohovorov (najmä dokumentov UNESCO a Rady Európy),

• vychádza z legislatívy a praxe vyspelých štátov Európy (napr. Holandska, Nemecka, Rakúska), ale aj zo zákona platného v USA alebo v Egypte,

• na rozdiel od štátom deklarovanej „štátnej“ pamiatkovej starostlivosti ustanovuje ochranu pamiatkového fondu ako konkrétnu činnosť na predchádzanie a obmedzenie takých zásahov do pamiatok a pamiatkových území, ktoré ich ohrozujú, poškodzujú alebo ničia (preventívne opatrenia), ako aj odstraňovanie následkov nepriaznivej činnosti (nápravné opatrenia), pričom ochrana sa vzťahuje aj na hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré sú v procese vyhlasovania za kultúrne pamiatky,

• zjednodušuje sa proces pri vyhlasovaní a zrušovaní vecí za kultúrne pamiatky s tým, že sa uplatňuje postup podľa správneho poriadku (možnosť odvolania sa vlastníka veci na odvolací orgán, alebo až na súd),

• zrušuje sa duplicitné rozhodovanie vo veciach ochrany a obnovy pamiatok prostredníctvom jedného príslušného a zodpovedného orgánu špecializovanej štátnej správy, t.j. Pamiatkového úradu Slovenskej republiky (kým predtým dával odborné stanovisko Pamiatkový ústav a záväzné stanovisko vydával okresný úrad),

• zákon spresňuje podmienky vykonávania pamiatkových výskumov a archeologických výskumov iba na základe oprávnenia udeleného ministerstvom, a to iba fyzickými osobami s osobitnou odbornou spôsobilosťou získanou na základe príslušnej praxe a po vykonaní skúšky pred príslušnou odbornou komisiou,

• v súlade s Ústavou SR a Deklaráciou NR SR o ochrane kultúrneho dedičstva ustanovuje návrh zákona každému správať sa tak, aby nespôsobil nepriaznivé zmeny stavu pamiatkového fondu a archeologických nálezísk.



Záverom je potrebné konštatovať, že našou bolesťou nie je nekvalita alebo nedostatok legislatívy zabezpečujúcej ochranu architektonického dedičstva, no predovšetkým absencia bežného a pragmatického zabezpečenia starostlivosti o túto významnú oblasť našej kultúry a kultúrneho dedičstva. Riešenie ekonomických, organizačných a realizačných problémov ochrany historickej architektúry by však bolo nad rámec tejto úvahy, ktorú by som rád ukončil aktualizovaným citátom z knihy „Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku“ (Bratislava 1998), v ktorej som napísal:



Niet úniku pred spravodlivou mierou času.
Len čas, ten večný bežec na nekonečnej púti
hmotným a nehmotným svetom, posúdi každý náš čin,
tak ako trvale hodnotí aj dielo našich predkov.
Historická architektúra, to krehké a bezbranné dedičstvo,
prežíva, chátra, rúca sa a mizne
pod ťarchou času a našich skutkov,
jej posolstvo však pretrváva.
Nech aspoň kamienkom v pestrej mozaike
odkazu čias dávno a nedávno minulých
a súčasťou posolstva našich dní pre budúcnosť
stane sa aj toto tematické číslo časopisu Eurostav.



Bratislava apríl 2004


  • Verzia pre tlač
  • Poslať priateľovi
  •  

Obrázok používateľa harp
Offline


1593 Komentar k clanku z predosleho systemu Obnova.sk: 2006-02-26 21:46:45 harp, Vyčerpavájuci článok. Proste výborný.

Obrázok používateľa harp
Offline

Prezident SR Andrej Kiska parlamentu vrátil novelu zákona o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov. Ako sa uvádza na internetovej stránke prezidenta, právna norma okrem toho rozširuje okruh osôb, ktoré môžu reštaurovať výtvarné diela alebo národné kultúrne pamiatky, aj o zamestnancov Pamiatkového úradu.

http://www.obnova.sk/clanok/prezident-vratil-novelu-tykajucu-sa-restauro...

Voľby prehliadania komentárov

.

Prihlásenie

To prevent automated spam submissions leave this field empty.