Milan Laluha

Obrázok k článku

Milan Laluha sa narodil 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch. Vyrastal u starých rodičov a tety (učiteľky) v Dolnej Mičinej na strednom Slovensku, kde sa už v ranom detstve prejavil jeho kresliarsky a maliarsky talent. Jeho prvým zdrojom inšpirácie sa stala okolitá krajina. Scenéria dedinského prostredia a prírody z okolia Dolnej Mičinej, kam sa umelec celý život rád vracal, je dodnes najčastejším námetom jeho diel. Sám nazval Dolnú Mičinú svojím „duševným rodiskom“.
     Na Učiteľskom gymnáziu v Lučenci sa zoznamuje so scénografiou a svetom bábkového divadla, pre ktoré maľuje kulisy. V rokoch 1950 – 1955 študuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením Petra Matejku, neskôr prof. Ľudovíta Fullu, Bedricha Hoffstädtera a Dezidera Millyho. Dôležitým a pre jeho ďalšiu tvorbu určujúcim bol však najmä vplyv Ernesta Zmetáka, ktorý v tom čase pôsobil na VŠVU ako asistent prof. Fullu, ako aj stretnutie s rovesníkmi, budúcimi členmi Skupiny Mikuláša Galandu (Milan Paštéka a ďalší). Ernest Zmeták mu sprostredkoval poznatky o talianskom futurizme a nasmeroval ho na cézannovskú líniu vývinu maľby, vnímanú v zmysle jeho konštruktívneho a monumentálneho cítenia. Ďalším inšpiračnými zdrojmi boli diela raného kubizmu, s ktorými sa oboznámil na exkurziách v Prahe, čiastočne aj tvorba Vincenta van Gogha, ktorého veľmi obdivoval, a neskôr aj tvorba Fernanda Légera. V roku 1956 absolvoval študijné cesty do Francúzska, Nemecka, Talianska, Maďarska a ZSSR. 
     Po ukončení štúdia sa vracia do Dolnej Mičinej, kde pokračuje v maľovaní okolitej krajiny. V rokoch 1958 – 1963 žije v Martine, kde sa začína sústreďovať na portréty blízkych priateľov – maliarov a hercov, a to nielen en face, ale aj zozadu.  V roku 1963 sa usádza v Bratislave, kde žije a tvorí dodnes. Venuje sa prevažne kresbe a maľbe, ale aj grafike, ilustrácii a monumentálnej maľbe. Je tiež autorom diel spojených s architektúrou. Vystavuje už od roku 1956 (kolektívna výstava kresieb, skíc a grafiky, Martin), samostatne od roku 1962 (Kresby, Galéria Cypriána Majerníka, Bratislava).
     V roku 1957 spoluzakladá Skupinu Mikuláša Galandu, ktorá vo svojom programovom vyhlásení nadväzuje na umelecký odkaz Mikuláša Galandu, Ľudovíta Fullu, Miloša Alexandra Bazovského a Cypriána Majerníka. Skupina sa sformovala v Martine, kam sa v tom čase z Dolnej Mičinej presťahoval aj Milan Laluha. Prvá výstava tzv. galandovcov sa konala decembri 1957 v Žiline a predstavila práce jedenástich členov skupiny a jedného hosťa. Od druhej spoločnej výstavy v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave (1959) tvorili skupinu stabilní členovia: Andrej Barčík, Anton Čutek, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Ivan Štubňa a Pavol Tóth. Po tretej skupinovej výstave (1962, Bratislava) sa k nim pridáva aj Andrej Rudavský.  Spoločne vystavovali ešte v roku 1965 (Bratislava a Praha), 1967 (Bratislava) a 1968 (Berlín). Nástupom normalizácie bola činnosť skupiny násilne ukončená.
Spoločným znakom všetkých jej členov bolo spájanie slovenských a európskych východísk – vzťah k ľudovej kultúre v nadväznosti na slovenskú modernu a zároveň inšpirácia európskym moderným umením. Išlo o „napätie medzi štylizovaným ľudovým prejavom a kultivovanou formotvorbou ... o vzťah ´neumelého´ s magickým nábojom a kultivovaného s vnútorným poriadkom“.  Tieto dva aspekty vo svojej tvorbe spájal aj Laluha, rovnako ako kubistické a konštruktívne princípy s expresívnymi. Veľmi skoro nachádza svoj vlastný typický „laluhovský“ výraz, tzv. laluhovskú formulu, ktorej základom je redukcia – postupná redukcia maľby na základné tvary, farby a motívy, ktoré ustavične variuje, hľadajúc najvýstižnejšie vyjadrenie podstaty motívu. „U Laluhu vzťah medzi motívom a jeho variantmi môžeme pomenovať aj ako nekonečnú neurčitosť určitého. ... Tvar sa stáva procesom poznávania tvaru. Jeho zvláštnej podstaty (variácií) mnohorakosti.“  Geometrizujúcim spôsobom postupne abstrahuje konkrétny výjav do podoby schematických vzorcov, ktoré však pôsobia dynamicky a monumentálne. Predstavujú jeho vnímanie a cítenie okolitého sveta. Určujúcim základom jeho tvorby je kresba, ktorú v pasteloch a maľbách zvýrazňuje základnou farebnosťou, najmä žiarivou červenou dopĺňanou zelenou, modrou či žltou farbou v kontraste s výraznými kontúrami čiernej, resp. bielej. Redukovaný je aj počet jeho námetov: dedina a dedinské prostredie v odkaze na domov svojho detstva, dedinský človek, krajina, stromy, zátišia a ženské akty. Samostatnou kapitolou sú jeho početné a veľmi sugestívne pôsobiace autoportréty z rôznych období života, ktoré svedčia o jeho nikdy nekončiacom vnútornom boji, ustavičnom hľadaní spôsobu vyjadrenia.
     V roku 1972 ho vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, čo znamenalo „tichý“ zákaz verejných výstav, reprodukovania a nakupovania jeho diel verejnými galériami. Tento zákaz sa však nikdy striktne nedodržiaval. Samostatne začal opäť vystavovať v roku 1984, svoje diela prezentoval na mnohých výstavách doma i v zahraničí, napr. v Bratislave, Nitre, Trnave, Trenčíne, Martine, Banskej Bystrici, Zvolene, Nových Zámkoch, Košiciach, Brne, Prahe, Budapešti, Berlíne, Mníchove, Kolíne, Paríži, Londýne, Ženeve, Ríme, Turíne, Florencii, Káhire, Osake či v Sao Paule. V Galérii mesta Bratislavy vystavoval celkom trikrát, z toho raz samostatne (kresby, 1969) a dvakrát v rámci skupiny M. Galandu (obrazy z rokov 1957 – 1968, 2010; obrazy z rokov 1969 – 1989, 2011). 
     Diela Milana Laluhu sú dnes zastúpené vo verejných zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Galérie Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici, Nitrianskej galérie, Galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, Oravskej galérie v Dolnom Kubíne, Východoslovenskej galérie v Košiciach, Slovenského národného múzea v Martine a Balneologického múzea v Piešťanoch. Jeho diela môžeme nájsť aj v mnohých súkromných zbierkach na Slovensku i v zahraničí (Francúzsko, Maďarsko, Nemecko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, USA či Veľká Británia).

     Za svoje umelecké pôsobenie bol viackrát vyznamenaný: výtvarná cena Cypriána Majerníka udeľovaná výborom ZSVU (1965), Cena Osvalda Liciniho na XXXIII. bienále v Benátkach (1966) alebo Cena Slovenského fondu výtvarných umení na I. bienále maľby v Košiciach (1969). V roku 2011 získal štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za celoživotné mimoriadne zásluhy o rozvoj umenia a kultúry, osobitne v oblasti umeleckej tvorby.

Zomrel 10.11.2013 v Bratislave.


  • Verzia pre tlač
  • Poslať priateľovi
  •  

Prihlásenie

To prevent automated spam submissions leave this field empty.