IVAN GALAMBOŠ SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV, BRATISLAVA

HISTORICKÁ KNIŽNÁ VÄZBA
Rád by som venoval niekoľko riadkov reštaurovaniu historickej knižnej väzby ako samostatnej disciplíne. Pri mnohých predmetoch obdivujeme ich pôvodnosť a pietne sa snažíme ju zachovať. Spomeniem napríklad veteránov historických automobilov. Málokto však v nedávnej minulosti takto rešpektoval historickú knižnú väzbu… …Za obdobie, keď reštaurátorom u nás chýbal bližší kontakt so zahraničím, sme napáchali celý rad chýb. Tým nechcem povedať, že podobné chyby sa nevyskytovali aj v zahraničí. V odbore reštaurovania historických kníh sa už mnohé vykryštalizovalo. Dospelo sa k názoru, že nestačí ochraňovať len obsah knihy, ale je rovnako dôležité zachovať aj maximum pôvodného stavu knižnej väzby. Pre ďalšie generácie chceme zachovať čo najpôvodnejšie technológie. V tejto súvislosti je potrebné uvedomiť si, že kniha nie je len exponát do vitríny, ale je zdrojom informácií a musí byť funkčná. Pri zosušených a degradovaných materiáloch použitých na väzbu je potrebné zaobchádzať s historickými knihami veľmi ohľaduplne a v origináloch ich na štúdium poskytovať len minimálne. Pri reštaurovaní je jednoduchšie vymeniť zostarnuté, poškodené a už nefunkčné materiály a súčasti knižnej väzby. Avšak ani vytvorením faksimile dobovej väzby nedokážeme vyriešiť tento problém správne. Súčasným trendom v reštaurovaní je zachovať maximum pôvodného. Je to náročnejšie, ale správne. Funkčnosť vysušených, často popraskaných koží a pergamenov sa dá upraviť čiastočne zmäkčením a dotukovaním. Pokiaľ je to možné, poškodené väzby sa nevymieňajú, ale sa spájajú a spevňujú. Rovnako to platí i o koženej pokrývke. Na opravu poškodených miest koženej pokrývky veľmi dobre slúži zafarbený japonský papier. S takto reštaurovanou knihou nemôžeme zaobchádzať tak ako s novými súčasnými knihami. Otvárame ich a manipulujeme s nimi tak, aby ich to nepoškodzovalo. Na tento účel slúžia rozmanité čítacie pulty, na ktorých je kniha uložená v podstavci v tvare písmena V, ktorý nedovoľuje väčšie otvorenie. V žiadnom prípade nie je prípustné otvárať knihu viac ako to dovoľujú možnosti – teda stav pokrývky a väzby. Pri reštaurovaní sa obvykle ponúka niekoľko možných postupov a najzložitejším problémom je zvoliť si ten, ktorý je najsprávnejší, resp. je najmenším zlom. Napríklad gotické a renesančné väzby mávajú obvykle drevené knižné dosky. Ich drevo sa veľmi zosušilo rovnako ako kožená pokrývka. To spôsobilo, že knižné dosky sa zmenšili a nedostatočne chránia knižný blok. Predná časť bloku je vysunutá, vzniká nebezpečenstvo poškodenia knižných listov a nemožno používať funkčné spony. Na druhej strane ide o jedinečne zachovanú väzbu knihy, ktorá je priamym svedectvom doby. Problém je v tom, že ak by sme mali chrániť listy, museli by sme väzbu rozobrať, uvoľniť predsádky, nasadenie dosiek, zväčšiť, resp. aspoň posunúť dosky, pričom by sme zistili, že väzy sú už používaním čiastočne poškodené, stvrdnuté atď. To znamená, že pôvodná väzba by už nezostala nedotknutá. Takúto situáciu však možno riešiť tak, že povrch pokrývky sa konzervačne ošetrí, celá kniha sa preventívne podrobí dezinfekcii, dezinsekcii, resp. neutralizácii. Z povrchu a oriezky sa odstráni prach a na knihu sa vyhotoví ochranné puzdro rešpektujúce jej formát i vlastnosti povrchu a v ňom zostane neporušená naďalej ako dokument doby. Tu sa opäť vrátim k názorom niektorých reštaurátorov, ktorí nepochopili rovnakú vážnosť konzervačných zásahov v porovnaní s reštaurátorskými. Tieto dve kategórie sú spolu nerozlučiteľne prepojené a len skúsený reštaurátor vie správne posúdiť, čo možno reštaurovať a čo len konzervovať. Opäť zdôrazňujem: kniha nie je exponát do vitríny. Jej väzba musí byť viac-menej vždy funkčná a pri reštaurovaní rovnocenne zvažujeme, ako zachrániť obsah knihy – knižný blok, ale i jeho ochranný obal – historickú knižnú väzbu. V každom prípade musí reštaurovanie hodnotu pamiatky zvýšiť, a nie naopak. Každý reštaurátor si svoju odbornosť neustále zvyšuje štúdiom, konzultáciami a odbornými diskusiami. Preto je takmer povinnosťou vysielať zástupcov jednotlivých odborných pracovísk na semináre a sympóziá, aby tam svoje názory konfrontovali a vyvarovali sa niekedy nenapraviteľných chýb. Uvediem iný príklad: na prídoštia sa často použili už nepotrebné rukopisy, resp. tlače. Väčšinou priamo nesúvisia s vnútorným obsahom a keď, tak len rôznymi signatúrami, exlibrismi a neskoršími poznámkami. Zaujímavé je však na nich to, že potvrdzujú istý pohyb knihy, alebo môžu bližšie určiť, kde bola väzba vyhotovená, resp. opravovaná. Môžeme nájsť celý rad dôvodov na to, aby sme fragmenty ponechali, alebo sňali a dali k dispozícii na ďalšie štúdium. Bez odborného konzília by nemal nikto rozhodnúť o osude takejto väzby či knihy. Je unikátnym svedectvom, ktoré sa niekoľko storočí zachovalo v takomto stave. Nebolo by od nás príliš trúfalé, aby sme zmenili tento originál s tým, že keďže fragmenty spolu nesúvisia, bolo by snobské ich tam ponechať? Prirodzene, keď pri reštaurovaní musíme pristúpiť k zásahom do väzby, rozhoduje sa už jednoduchšie. Vo väčšine prípadov odkladáme fragmenty do dokumentácie. Ďalší problém v rozhodovaní vzniká, keď je ako pokrývka použitý fragment pergamenového rukopisu. Ak pokrývku snímeme, máme možnosť spoznať i druhú stranu dovtedy neznámeho rukopisu. Ak pokrývku ponecháme alebo vrátime naspäť na väzbu, bude sa ďalej poškodzovať a intenzita jeho textu sa bude neustále znižovať. Ak ho nahradíme, tak ako a čím? V takom prípade vzniká z pamiatky predmet iného charakteru. Častokrát ide o celé celky knižnice, ktoré by zmenou charakteru pokrývky narušili celkový vzhľad súboru. Je ťažké dať návod, podľa ktorého sa má reštaurátor či správca fondu rozhodnúť. V každom prípade je to prísne individuálne. Platí však, že z originálu musíme zachrániť maximum, či už ho uložíme v dokumentácii, alebo ho aplikujeme a vrátime na reštaurovanú knihu. 2/3