Paríž má nové múzeum. Akoby v tom meste nebolo múzeí dosť. Má ďalšie. Veľkolepé, autentické. A najmä – kontroverzné.

„V tieni parížskej Eiffelovej veže,“ tak Musee du quai Branly označujú zahraničné médiá. Vo futuristickej stavbe architekta Jeana Nouvela čakajú na návštevníkov Paríža objekty z Afriky, Ázie, Oceánie, zo Severnej aj Južnej Ameriky. Tristotisíc artefaktov znie príťažlivo, no bojovníci za ľudské práva a historici sa nenechajú prevalcovať piatimi nulami, rovnako ani zvodnou exotikou desivých másk či žiarivo farebných kostýmov.

„Múzeum vzdáva hold ľuďom, ktorí boli brutalizovaní a zničení ich dobyvateľmi počas histórie, ľuďom poníženým a opovrhovaným,“ boli slová francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, ktoré zazneli ešte pred oficiálnym otvorením múzea pre verejnosť v piatok.

Prehliadku však možno interpretovať aj presne naopak. A viaceré hlasy to aj robia. „Múzeum reprodukuje starý koloniálny prístup, keďže strká do jedného vreca diela z mnohých odlišných kontinentov aj napriek tomu, že majú odlišnú históriu,“ vysvetľoval v televíznom spravodajstve BBC člen Francúzskej ligy za ľudské práva.

Samozrejme, podobné výstavy sú bohaté na vizuálne vnemy. Ponúkajú farby a tvary, ktoré sú pre Európana netradičné, neopozerané a inšpirujúce. Závan prírodných materiálov, jednoduchých foriem kopírujúcich tvary okolia, čisté spracovanie, animizmus – to všetko ešte dokážeme obdivovať ako prví dobyvatelia neznámych kontinentov a ostrovov.

Lenže keď kurátori tvrdia, že prehliadka ukazuje interakciu Európy s inými civilizáciami, je ľahké tento slovník prekuknúť a nabúrať heslom kolonializmus. I keď Francúzi boli prvá európska krajina, ktorá skoncovala s otroctvom, viac než milión násilne vyvezených obyvateľov Afriky by o interaktivite mohlo hovoriť svoje. Napríklad, že na takú politickú korektnosť fakt nemajú náladu.

Keď kurátori hovoria o kultúrnej diverzite, prečo hneď nedodať, že je to naša kultúra, ktorá túto diverzitu stále nedoceňuje a rešpekt k nej vyznieva smiešne bojazlivo alebo ťažkopádne. Stereotypizácia zostáva jednoduchšia než pokus zbaviť sa predsudkov. Aj pri novom múzeu sa mnohým nepozdáva, že znova podporuje stereotyp zobrazovania „tých druhých“. Ukazuje totiž ázijskú či africkú kultúru primitívnejšiu ako európsku. Nadradenosť západnej civilizácie je podľa kritikov paradoxne cítiť aj v projekte, ktorý tvrdí, že práve eliminovanie tohto prvku je tým, čo ho odlišuje od iných podobných projektov.

Kurátori múze ale superlatívmi do vlastných radov nešetria. „Je to po prvýkrát, keď si veľká krajina daruje veľkú inštitúciu bez toho, aby pritom hovorila o sebe, no aby súčasne neskrývala dejiny jej vzťahu k ostatným,“ povedal jeden z nich pre francúzske rádio.

JANA KADLECOVÁ

Zdroj: Denník SME, 26. 6. 2006

Fotografie: internet