Pozastavenie sa pri umení a živote vo verejnom priestore 2

Titulny obrazok blogu uzivatela: harp

II. časť

O chvíľku už pri šálke bylinkového čaju s medom od včelárky pootváram dokorán okná vnímania, možno ako svojho času tu ubytovaný cisár Jozef II., na kedysi slávnom barokovom hostinci - hoteli „Čierny Orol“ (neskôr tiež židovskej škole, i policajnom riaditeľstve s väzením), dnes sídlom nášho úradu na Hlavnej ulici č. 25, a z našej kancelárie s úchvatným pohľadom priamo na majestátny Dóm sv. Alžbety, spomínam si pri tom nevdojak na silno nadčasové slová slávneho košického svetoobčana Šándora Máraia, ktoré raz snáď pri podobnom premýšľavom nazeraní napísal: „ Kde máme svoj domov ? V našej minulosti, tradícii, v spomienkach. Môj domov je tu, v tomto meste, v Dóme. (...) Tieto lode, zvlnené oblúky klenieb, tento uzavretý a ukončený vnútorný priestor, ktorého harmonická celistvosť v sebe obsahuje súčasne rozlet i disciplínu, toto je naozajstná Európa. Týmito chrámovými loďami naposledy vyjadrila svoje predurčenie. (...) Tento kostol budovali po stáročia s nezištnou ctižiadosťou a pokorou, netúžiac po osobnom ocenení, ale s najlepším úmyslom majstrovsky vyjadriť všetko to, k čomu sa členovia komunity spoločne zaviazali. Takto musíme ešte raz budovať Európu, ako kostol. Vybudovať ju z cementu a rozumu, z viery a znášanlivosti, z asketizmu očisteného a znovuzrodeného kresťanstva. Vyviesť ju z úpadku, ktorý až kričí spred brán našich miest; niet iného východiska. (...) Som doma, v katedrále, ktorá pre mňa nie je len kultúrnou pamiatkou a posvätným pútnym miestom, ale vyššou a hlbšou formou môjho života. Na tejto forme musím ďalej pracovať. Musím ju naplniť všetkým, čo je moderné a zachovať v nej všetko, čo je nadčasové. Verím, že lekári a básnici, kamenári a vedci, filozofi a vychovávatelia, mechanici a umelci spoločne vybudujú novú Európu.“ Ako pamiatkára ma ešte zaujalo, že do svojho denníka si rovnaký Márai na sklonku života (v roku 1988) priam prorocky zapísal: „ Volajú ma domov, chcú zo mňa a z mojich kníh urobiť kultúrnu pamiatku (...) Spoločným osudom kultúrnych pamiatok je, že nakoniec ich podesty ocikávajú psy.“ Paradoxne totiž, nedávno v správach ukazovali opitého mladíka prichyteného pouličnými kamerami ako práve vo verejnom košickom priestore na súčasnej soche tohto spisovateľa vykonáva spomínané „ocikávanie“.

 

Nuž, áno, aj toto je to mesto, ten verejný priestor, v ktorom si i ja dnes tak nejako po svojom žijem, dýcham, bádam, pracujem, prechádzam, bubnujem, snívam, fotím, šaškujem, vykonávam potrebu, obedujem, otváram okná, aby som sa z nich pozeral. Vidím tak tiež pod nimi to žijúce mesto, v ktorom sa kedysi pred vyše tristo rokmi cestujúci Turek Evlija Čelebi možno ako prvý čudoval nad (pre ňho) nepochop(it)e(ľ)ným „umením realizovaným vo verejnom priestore“, keď si do svojho denníka poznamenal: „ Pri kostole, v blízkosti sochy archanjela Gabriela, nad štvorcovým mramorom zhotovili z bronzu čierneho slona. Kýval ušami, hlavou i chobotom a gúľal očami, ako sa pohybujú ručičky hodín. Na poludnie sa dá slon do pohybu. Zatrúbi hlasito chobotom a dvanásťkrát sa ním udrie do pŕs. Hluk počuť aj na okolí. Obyvatelia mesta Košíc vedia, že slonove hodiny odbili dvanástu hodinu. Vtedy hovoria, že je poludnie. Potom sa naobedujú.“ (pozn.: myslel tým asi veľký mestský zvon – zvon sv. Urbana z roku 1557 od Františka Illenfelda, alebo iný používaný veľký zvon v meste).

Toto je to mesto, kde sa v priebehu vekov od stredoveku až do súčasnosti stavali a potom aj búrali a či premiestňovali desiatky ba stovky sôch, búst, pamätných tabúľ, pomníkov a monumentálnych i skromných, nadčasových i kurióznych diel od rovnako im podobných umelcov, o čom by sa dali písať celé knihy, rovnako ako aj o pochopení a čudovaní sa. A keď sa neskôr, ešte trochu viac (skutočne i virtuálne) vykloním z toho môjho pamiatkárskeho okna, pri pohľade na súčasné i predošlé pamätné tabule, busty a diela hneď pod ním, s nadhľadom mladého historika sa zrazu pousmievam. Smejem sa nad tým, ako sa (nielen tu) niekedy „píše história“, ako „funguje“ s odstupom pamäť miesta i mesta. Ako je po istom čase, s istými úmyslami konzervovaná aj cez umelecké diela a či prejavy vo verejnom priestore, kde rovnako patria aj všetky tie spomínané sochy, pomníky, busty, tabule, či nápisy. Veď priamo pod mojim oknom je napísané: „Tu žil a pracoval básnik a jazykovedec Kazinczy Ferenc 1759 - 1831“ Ale keď si zalistujem v publikovanom autentickom cestopise toho istého Kazinczyho („Uhorské cesty“, preklad: Z. Balassa, s. 545), dozvedám sa úplne odlišnú - holú pravdu, zaznamenanú samotným autorom: „ Môj kočiš ma odviezol do Čierneho orla tvrdiac, že vnútri mesta neexistuje viac hostincov. Ja som sa s tým zmieril, lebo vonkajšok budovy mi sľuboval veľa: ale nech Boh ochráni každého cestujúceho od neho ! Skoro štvrť hodiny som musel čakať, kým početné chromé hostinské nymfy, nechajúc kuchyňu prázdnu, priviedli za uši kellnera. Nedostal som izbu na ulicu, pretože tieto boli do jednej obsadené. Utiahol som sa v tmavej diere, ktorá vyzerala ako žalár. (Košice, 19. Jún 1789)“ Rovnako tak, na našom hostinci bola kedysi i tabuľa hlásajúca – „V tomto dome sa ubytoval 3. apríla 1845 na jednu noc Petőfi (...).“ Nedá mi pre istotu nevyhľadať publikovaný cestopis Šándora Petőfiho („Útirajzok“, 1845, preklad: A. Czimová), kde však nachádzam jeho vlastnými slovami vyjadrené toto: „Ubytovanie som dostal v hanebnej izbe hanebného hostinca. Hanbil som sa ostať doma (..).“

Nuž, pre istotu sa pozerám z okna aj oproti na opačnú stranu ulice, v hľadaní skutočnej autentickosti, a na nároží arcibiskupského paláca zahliadnem na pamätnej tabuli reliéfne podobizne Ľudovíta Štúra spolu s Jonášom Záborským, so vznešeným textom: „Na košickej fare sa 24. februára 1849 stretli vedúci predstavitelia slovenského národa Ľudovít Štúr a Jonáš Záborský a rokovali o národnom programe Slovákov.“ Tajne dúfam, že náš verejný priestor nie je vystavený ďalšiemu podobnému falšovaniu dejín, ako na našom dome bez hanby, a bežím si to hneď aj overiť vo vydanej autobiografii Jonáša Záborského (Dielo II., vyd. Tatran, 1989, str. 381-2). Dozvedám sa však v jeho podaní o tomto „významnom“ stretnutí s hrôzou nasledovné: „Štúr sa zasmeje, vysloví moje meno a žiada odo mňa hospodu. „ To, reku, musíš pýtať od farára. Ja nie som pánom v tomto dome.“ A ako som i mohol povedať ináč ? Veď išlo i o stajňu pre koňa. Ale Štúr cítil sa tým náramne urazený. Skočiac zo svojho sivka, nepodal mi ani ruku, lež tázal sa, kde ten plebán. (...). Tu som mu vysvetlil svoju chladnosť, ale videl som, že to nič neprospeje. Hovoril cez zuby, v tóne nie dôvernom. Pri tom všetkom vymenili sme si vospolok myšlienky naše, hoc každý z nás zostal pri svojom. “

 

Juraj Gembický

Pokračovanie nasledujúci týžden v utorok.

 

 harp


  • Verzia pre tlač
  • Poslať priateľovi
  •  

Obrázok používateľa melanchol
Offline

 

 http://kosice.korzar.sme.sk/c/7054550/ovencili-sandora-maraiho.html

Obrázok používateľa melanchol
Offline

Dodatočne priložené fotografie k textu (foto: autor)

001_dom_sv._alzbety_kosice_z_nasho_okna.jpg 001_dom_sv._alzbety_kosice_z_nasho_okna.jpg 002_sandor_marai_socha_v_kosiciach.jpg 002_sandor_marai_socha_v_kosiciach.jpg 003_zvon_urban_z_roku_1557_foto_jg.jpg 003_zvon_urban_z_roku_1557_foto_jg.jpg 004_hlavna_25_kosice_hotel_a_hostinec_cierny_orol_foto_jg.jpg 004_hlavna_25_kosice_hotel_a_hostinec_cierny_orol_foto_jg.jpg 005_hlavna_25_kazinczy_ferenc_pam.tabula_jg.jpg 005_hlavna_25_kazinczy_ferenc_pam.tabula_jg.jpg hlavna_26_biskupsky_palac_stur_zaborsky_relief.jpg hlavna_26_biskupsky_palac_stur_zaborsky_relief.jpg

Voľby prehliadania komentárov

.

Melancholický blog

Informácie o melanchol

Obrázok používateľa melanchol

Meno
Juraj

Priezvisko
Gembický

Zamestnanie
pamiatkar

Zobraziť celý profil používateľa

Prihlásenie

To prevent automated spam submissions leave this field empty.