História murárskeho remesla na Slovensku – Liptovskí murári

Titulny obrazok blogu uzivatela: harp

Liptovskí murári

            Najvýraznejším fenoménom v rámci Slovenska, koncom 19. a začiatkom 20. storočia, boli murári z oblasti Oravy, Kysúc a hlavne Liptova. Aj na iných miestach Slovenska boli určite výrazné murárske zoskupenia. Túto liptovskú však preslávili odchody majstrov do zahraničia za prácou (najmä do Budapešti).

            Vývoj murárskeho remesla je možné sledovať na tabuľke číslo 2. Tu je možné odpozorovať značný nárast počtu murárov pri ich sčítaní v roku 1890. Dôvody tohto nárastu objasním ďalej v texte.

            „Keby sme sa opýtali nejakého Zvolenčana, ako pozná Liptov, povedal by, že tam žijú chudobní murári, že tam rastie len „švábka“[2] a ovos, že tam musia „švábku“ dynamitom kopať, že tam ani vrabce nemajú z čoho žiť a že… neviem čo by ešte povedal.“ [3]

            „Ústnym podaním tradovaná skúsenosť, že murárska kelňa, varecha, olovnica a murárske kladivo sa v Liptove dedili z generácie na generáciu má však časové ohraničenie.“[4]

            Dôvodom je fakt, že v oblasti Liptova sa stavali najmä drevené stavby kryté drevom, alebo slamou. Obyvatelia využívali plne lokálne zdroje, ktorými bolo drevo. Aj keď podmurovka pod drevenicou bývala zväčša murovanou konštrukciou, často si ju dokázal pripraviť sám tesár, ktorý staval drevenicu, alebo niektorí z lokálnych murárov, ktorých však nebolo veľa a plne stačili pokryť potrebu regiónu. Murárske remeslo teda nebolo nikdy realizované v takom rozsahu, do akého sa rozvinulo začiatkom 19. storočia. Impulzom pre tieto zmeny bolo okrem iného aj nasledujúce nariadenie.

            „Vrchnosť sa usilovala presadiť stavanie príbytkov i hospodárskych budov z kameňa a tehly. V novembri 1788 služný južného okresu Liptovskej župy I. Detrich oznamuje obciam svojho obvodu, že kráľovská rada zakázala stavať domy z dreva. Upozorňuje, že aj keď tento zákaz bol viac ráz verejne publikovaný, predsa sa stavia z dreva a preto na pokyn hlavného župana prikazuje nariadenie dodržiavať. Proti priestupníkom  sa má pokračovať tak, že im dobudované stavby zbúrajú. Nariadenie zároveň obsahuje zákaz stavať drevené ploty.“[5]

            Tento príkaz však očividne nemal nič spoločného so záujmom vrchnosti o komfort bývania podaného obyvateľstva. Išlo hlavne o dva aspekty a to o:

  1. – zamedzenie vzniku požiarov, keďže domy boli drevené a zároveň boli aj kryté slamou a dreveným šindľom, požiare sa šírili veľmi rýchlo. Po požiari nemohli zasiahnutí pracovať v prospech vrchnosti,
  2. – zamedzenie vstupu podaných do lesa – týmto spôsobom si chránila vrchnosť zisky pre ňu vyplývajúce z ťažby a predaja dreva.

            „Práve tento moment sa stal na Liptove prevratným, ľudia sa museli učiť nové techniky a technológie výstavby obydlí. Zároveň sa začali špecializovať a vyčleňovať murárski majstri. V štyridsiatych rokoch 19. storočia začína murárstvo zohrávať v Liptove významnejšiu úlohu. Dôkazom toho sú správy o liptovských murároch mimo Liptova. V tomto období vzniká v Bobrovci prvý liptovský murársky cech.“[6]

Sezónne vysťahovalectvo liptovských murárov

            V tomto období (koniec 18. a začiatok 19. storočia) boli zmeny v Liptovských dedinách spôsobené hlavne delením pôdy medzi deti, snaha o zníženie počtu ľudí vlastniacich pôdu zo strany vrchnosti. Tieto faktory spôsobili prebytok pracovnej sily, ktorá začala zväčša peši, dovozmi, ale aj na pltiach a neskôr železnicou hľadať zdroj obživy inde (hlavne v Budíne Pešti).

            Liptovskí murári a tesári pomáhali stavať Viedeň, Záhreb, Miškolc, Kečkemét, Segedín, Ostrihom, ale hlavne Budapešť (Budín a Pešť).

            „Keď začal pukať ľad na váhu a slnečné lúče začali oživovať liptovskú dolinu, mnoho sto liptovských murárov chystalo sa do ďalekej cudziny. Liptovskí murári boli vychýrení široko-ďaleko. Z Pešti, alebo až z Viedne prichádzali do Liptova „partafireri“[8] a v celých transportoch najímali liptovských murárov do práce. Liptovskí murári pracovali v cudzine na najimpozantnejších stavbách.  Aj peštiansky parlament na Dunaji nestaval nik iný, ako naši chýrni liptovskí murári. Aj keď odchádzali do cudziny, ostávali verný svojmu kroju, svojím zvykom. Nikdy sa neprispôsobovali maďarskému alebo nemeckému prostrediu v Pešti alebo vo Viedni. Mali svoje „slovenské“ hostince a krčmy, kde ich bolo badať najčastejšie v sobotu, alebo nedeľu. Tu si spoločne zaspievali slovenskú pesničku, tu spomínali svoj domov.

            Keď nadišiel november, alebo december a objavil sa prvý sneh, zbalili svoj „vercajk“,  „špaletu“, „vasrváhu“ a „hamrík“ a vracali sa nazad do Liptova k svojim.“ [9]

„Ich pôsobenie charakterizovala vysoká odbornosť a značná profesná špecializácia. Ako príklad môžu slúžiť fasádnici z Jamníka, Závažnej Poruby a Liptovského Petra, autori náročne umelecky pôsobiacich fasád, ale i murári z Bobrovca, Pribiliny a Vavrišova ako odborníci na pásové murovanie.“[10]

            Z Liptova pochádza aj množstvo významných staviteľov. Spomeniem Jána Nepomuka Bobulu, ktorý sa počas pôsobenia v Budapešti stal jedným z najvplyvnejších ľudí mesta

            Koniec sezónneho vysťahovalectva znamenalo spomalenie stavebného ruchu v Budapešti a ostatných mestách, kde Liptovskí murári pracovali.

            Murárstvo sa v niektorých obciach Liptova ako sú: Bobrovec, Dovalovo, Hybe, Iľanovo, Jakubovany, Jamník, Konská, Liptovský Ján, Liptovská Kokava, Liptovský Ondrej, Liptovský Peter, Okoličné, Ploštín, Pribylina, Vrbica a Závažná Poruba, tak zakorenilo, že niektoré obce touto tradíciou žijú dodnes. Posledná spomenutá Závažná Poruba má dokonca murárske náradie aj v erbe. (v Závažnej Porube bolo počas najväčšieho rozmachu okolo 242 murárov, 13 tesárov.)[11]

V Liptovskom Petre sa dodnes nachádzajú časti obce zaužívané ako Budín a Pešť.

           



[2]zemiaky = švábka – nárečové slovo v oblasti Liptova

[3]Liptan, Ľ., 1941. Trocha klebiet o troche Liptova, In: Slovenská politika, 22, 20. 6. 1941, č. 138, s.: 3

[4]Kufčák, E., 1979. Sezónne vysťahovalectvo v Liptove do prvej svetovej vojny, In: Liptov 5, Vlastivedný zborník Liptovského múzea v Ružomberku, Osveta 1979, s.: 113

[5]Kufčák, E., 1979. Sezónne vysťahovalectvo v Liptove do prvej svetovej vojny, In: Liptov 5, Vlastivedný zborník Liptovského múzea v Ružomberku, Osveta 1979, s.: 114, (podľa Liptovská župa, urbánske spisy č. 597/1842, ŠOBA Bytča)

[6]Kufčák, E., 1979. Sezónne vysťahovalectvo v Liptove do prvej svetovej vojny, In: Liptov 5, Vlastivedný zborník Liptovského múzea v Ružomberku, Osveta 1979, s.: 114, (podľa Liptovská župa, urbánske spisy č. 597/1842, ŠOBA Bytča)

[8]pravdepodobne „partáci“, z nemeckého parta – skupina a nemeckého fireri (hovorovo) – vodcovia

[9]O niekdajšej sláve liptovských murárov, In: Slovenský denník, 20, 18. 2. 1937, č. 40, s.: 3

[10]Ferklová, D., Pančuhová, E., 2001. Liptovskí murári pomáhali stavať Budapešť (Propagačný materiál k výstave). Martin, Slovenské národné múzeum – Etnografické múzeum v Martine

[11]Šulek, J., 1998. Závažná Poruba – História a pamiatky. Obecný úrad Závažná Poruba. s. 5

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články