apriek tomu, ze zelezo nie je ani kovom najstarsim, ani najkrajsim na pohlad, ani najdrahsim co do ceny, predsa je najdolezitejsim kovom pre ludske pokolenie. Hraje prvu ulohu v priemysle i vojenstve a pravom ho mozno nazvat dusou vsetkych umeni. 

Napriek tomu, ze je take vsadepritomne a „obycajne“, su vedomosti o nom povrchne a mierne povedane nepresne. Prvym nezmyslom je, ze zelezo oxyduje. Ked matka Priroda rozdavala vlastnosti kovom vacsine nadelila ochranu pred vplyvmi agresivneho okolia v podobe oxidacie a oxydacnej vrstvy - patiny. Zelezo tuto vlastnost nedostalo a pokial hrdzavie pokryva sa hydroxydom zelezitym – hrdzou. Vlastne hrdzavenie je komplikovany, nie celkom preskumany, elektrolyticky proces, pri ktorom je hrdza schopna „vyrobit“ si vodu. Tym pada dalsi z nezmyslov, ze na hrdzavenie ma vplyv vlhke prostredie. To jedine, co hrdza k svojmu zivotu potrebuje je kyslik a preto kovove predmety ponorene v hĺbkach, v ktorych sa kyslik rozpusteny vo vode nenachadza nevykazuju ziadne alebo takmer ziadne stopy hrdzavenia. Na druhej strane je pravdou, ze pritomnost kyslej vody (i v plynnom skupenstve – pary) podporuje hrdzavenie. Kazdy archeolog vie, ze na jednej lokalite mozno najst zelezne predmety v perfektnom stave a zaroven predmety koroziou uplne znicene. Suvisi to od nielen od mnozstva a chemickeho zlozenia dazda ale aj od zlozenia pody.