Pôvodne administratívne budovy pre Dunajské veľtrhy, neskôr kultúrne budovy pre Park kultúry a oddychu (PKO) sa nachádzajú na nábreží Dunaja ako samostatne stojace, s voľným priestorom na južnej strane (promenáda) a mestskou triedou (Nábrežie arm. gen. L. Svobodu) na severnej strane. Budovy sa stali organickou súčasťou nábrežia a sú verejnosťou vnímané ako nedeliteľná súčasť organizmu mesta. S ohľadom na exponované umiestnenie na brehu medzinárodnej rieky s pozadím krajinársky a panoramaticky výnimočného územia, budovy dobre zapadajú do prostredia a výškou ani proporciami ho nenarúšajú, naopak, sú už jeho prirodzene vnímanou súčasťou. V prípade ich náhrady stavbami so zmenenou výškovou hladinou sa môže riskovať narušenie mierky, s ohľadom na uvedenú panoramaticky a krajinársky exponovanú situáciu. V neskorších rokoch boli k týmto budovám pridávané montované pavilóny pre potreby veľtrhu Incheba, boli však neskôr odstránené. Na západnej strane stojí budova Výskumného ústavu vodohospodárskeho, postavená neskôr, ktorá však proporčne nie je s budovami PKO v rozpore. Ďalej na západ sú postavené budovy vysokoškolských internátov Lafranconi. Možno konštatovať, že všetky uvedené budovy na nábreží tvoria vyvážený celok modernej architektúry.

Stavebno-historický vývin:



Budovy, pôvodne projektované v rokoch 1943-48, boli určené pre Dunajské veľtrhy, ktoré bývali od roku 1921 v Bratislave. (Ešte predtým sa rátalo s názvom Orientálny trh, pre sprostredkovanie obchodu s východnými krajinami). Autormi projektu boli architekti Pavol Andrik, Ján Štefanec a Kamil Gross.

Ing. arch. Pavol Andrik – venoval sa hlavne urbanizmu. Projektoval napr. územný plán aglomerácie Martin a zastavovací plán rodinných domov pre robotníkov martinských strojární (oboje okolo r. 1950). Tieto územné plány sa vyznačovali na danú dobu progresívnosťou, veľkorysosťou pri udržaní ľudskej mierky. V zastavovacom pláne rodinných domov pre robotníkov uplatnil zásady v zmysle tvorby záhradných miest.

Ing. arch. Kamil A. Gross – v prevažnej miere architekt - urbanista. V zmysle svojho profesionálneho zamerania pracoval 20 rokov na bratislavskom magistráte (1931-1953) kde významným spôsobom ovplyvnil koncepčný rast mesta s dôrazom na proporčný a vyvážený prístup. Tieto princípy možno postrehnúť aj v jeho projektovej tvorbe ako napr. Zimný štadión (1946-1957), škola v Bratislave na Palisádach (1936) a pod. Svoje praktické skúsenosti zdieľal aj v teoretickej rovine ako prispievateľ článkami a úvahami o urbanizme. Roku 1968 robil sekretára medzinárodnej súťaže na riešenie novej Petržalky. Ing. arch. Ján Štefanec – časť svojho profesionálneho života pracoval v ateliéri architekta Emila Belluša. Neskôr pôsobil na bratislavskom magistráte. Projektoval napr. bratislavské kúpalisko na Tehelnom poli (1938-1939) a dnešnú železničnú stanicu v Banskej Bystrici (1940-1945). Všetci traja architekti sa nemalou mierou zapísali do dejín Slovenskej architektúry o čom svedčia ich zrealizované projekty a stavby, ktoré z dnešného pohľadu tvoria kostru vývoja Slovenskej modernej architektúry. Samotnému projektu predchádzala starostlivá príprava, ktorú robil Kamil Gross ako pracovník bratislavského magistrátu, študoval pritom príklady zo zahraničia, o samotnej stavbe sa viedla obsiahla odborná diskusia s dôrazom na účel projektu, viacvýznamové využitie a komplexnosť. Stavba budov prebiehala približne v rokoch 1951-1954, súčasne s vtedajšou prestavbou nábrežia podľa predstáv vedenia mesta. Treba ešte pripomenúť aj fakt, že v tom čase boli istou mierou stavebné práce pokryte dobrovoľníckymi brigádami Bratislavčanov. Krátko po postavení budov prebiehala parková úprava okolia, ktorú vykonávali občania mesta taktiež vo forme dobrovoľných brigád. Keďže medzitým boli Dunajské veľtrhy zrušené, budovy boli určené pre Park kultúry a oddychu.

V 60. rokoch 20. storočia sa začalo uvažovať o tom, že Bratislava by predsa len mohla byť veľtržným mestom a keďže tu bol rozvinutý chemický priemysel, od roku 1969 sa tu začali usporadúvať medzinárodný chemický veľtrh INCHEBA. Neskôr sa k nim pripojili také dôležité veľtrhy ako napr. stavebné výstavy CONECO a pod. V súvislosti s využitím pre výstavy boli v tesnom susedstve pôvodných objektov vybudované ľahké pavilóny. Po vybudovaní nového výstavného komplexu na pravom brehu Dunaja – v Petržalke sa z priestoru PKO výstavy vysťahovali a pavilóny boli demontované. Popri tomto využití sa ostatné objekty využívajú na kultúrne, zábavné, politické a športové účely. V blízkosti PKO postavili okolo r. 1970 budovu Útvaru hlavného architekta z východnej strany a budovu Výskumného ústavu vodohospodárskeho zo západnej strany. Útvar hlavného architekta mesta Bratislavy bol asi roku 1990 zrušený a jeho budovu okolo roku 2000 zbúrali.