aktivita diskusia Architektúra a stavitelstvo Stavba hlineného domu – postup

  • palo

    Member
    23. decembra 2009 at 16:25

    Život v hline
    Autor: Marián Repa, foto: Roman Ferstl
    časopis Žurnál, štvrtok, 06. august 2009

    Pri zmienke o dome z hliny alebo slamy si väčšina ľudí vybaví starý podmáčaný „váľkový“ domček, ktorý sa pomaly rozpadá. Na Slovensku sú voči takýmto „netradičným“ stavbám značné predsudky, hoci v krajinách na západ od nás sa hlina, slama i ďalšie prírodné materiály používajú čoraz častejšie. Uprednostňujú ich najmä tí, pre ktorých je dôležitý aj ekologický rozmer architektúry. Zopár sa ich nájde už aj u nás.

    Hlina ako stavebný materiál sa vo veľkom používala až do 30. rokov minulého storočia. „Váľkové“ domy sa bežne stavali aj na Slovensku, najmä na juhu. „Váľky“ sa miesili ručne ako bochníky z ílovitej hliny a slamy a na rozdiel od tehál sa nenechávali poriadne preschnúť. Stačilo ich pripraviť tesne pred stavbou. Ukladali sa za mokra a kládli sa šikmo, v charakteristickej klasovej väzbe. Malta sa nepoužívala vôbec. Neskôr sa označenie „váľkové“ používalo aj na domy z nepálených tehál.

    Hlinené stavby dýchajú a sú schopné pohltiť nadmernú vlhkosť, ktorá v interiéroch vzniká napríklad pri varení či sprchovaní. Naopak, v čase sucha, keď vlhkosť klesne pod 50 percent, ju dokážu zasa vylúčiť. Hlina má aj antibakteriálne vlastnosti. Takú priaznivú vnútornú klímu ako nepálená hlina nedokáže vytvoriť žiadny iný materiál. Hlinené domy majú aj prekvapivo dobrú statiku. Slama má zasa výborné tepelnoizolačné vlastnosti. Ich spojením vzniká priam dokonalá stavba – zdravá a energeticky nenáročná. Domy z hliny však postupne vytlačili pálené tehly. Firmy, ktoré s nimi obchodovali, totiž ľudí presvedčili, že domy z nepálenej hliny sú nestabilné a stavajú si ich iba chudobní.

    Pevná ako betón
    Predsudky, ktoré sa im podarilo v ľuďoch zakoreniť, pretrvali až do dnešných čias, hoci pravda je iná.
    „Ak je hlinená stavba urobená správne, dokáže odolávať času. Príkladom je Čínsky múr, ktorý je zo značnej časti z nepálených tehál,“ tvrdí Karol Hilmer, pre ktorého sa stavba hlinených domov stala koníčkom. „Stavba však nesmie byť v kontakte s vodou,“ dodáva. To, aby vlhkosť zo zeme nepresakovala do stien, sa dá dosiahnuť kvalitnými základmi z kameňa, ktorý je takisto prírodný materiál.

    Karol Hilmer je pôvodným povolaním projektant a statik. K hlineným stavbám sa dostal v rámci výskumu, ktorý sa robil na vývojovom pracovisku Poľnohospodárskych stavieb. „Po druhej svetovej vojne, keď bolo východné Nemecko úplne zbombardované, bol nedostatok stavebného materiálu. V 50. rokoch preto začali stavať budovy z hliny. Predovšetkým maštale pre dobytok, no i hlinené bytovky. Mnohí možno ani dodnes nevedia, v akých domoch vlastne bývajú,“ smeje sa.
    Časom Nemci začali skúmať vplyv hlinených stavieb na zdravotný stav hovädzieho dobytka. Testy im vyšli veľmi dobre, a tak sa aj naši vedci pustili do skúmania možnosti výstavby ustajňovacích objektov z nepálenej hliny. Bol medzi nimi aj Karol Hilmer. Najprv si v Univerzitnej knižnici vyhľadal literatúru – v Slovenskom národopise našiel dokonalý opis techniky stavania z hliny. Teoretické poznatky však nestačili, lebo praktické skúsenosti nemal ani jeden člen ich tímu.

    „Jedna vec je vedieť niečo na základe stavebnej fyziky, ale to najdôležitejšie bolo získať stavebné skúsenosti. S profesorom Ladislavom Feckom sme preto robili obrovské množstvo statických skúšok. Na naše veľké prekvapenie testy boli veľmi priaznivé,“ vysvetľuje Karol Hilmer. A to nielen z hľadiska statiky, ale aj ekológie.

    Zistili, že na vytváranie priaznivej vnútornej klímy neexistuje žiadny stavebný materiál, ktorý by sa svojimi vlastnosťami približoval nepálenej hline. A pritom ani Ladislava Fecka, ani Karola Hilmera nemožno upodozrievať, že by boli skrytými eko-fanatikmi, ktorí chcú za každú cenu presadzovať prírodný materiál na úkor „poctivého betónu“. Jeden prednášal na Katedre betónových konštrukcií na Technickej univerzite v Košiciach, druhý sa špecializoval na oceľové a železobetónové nosné konštrukcie.
    „Vtedy som si uvedomil, že na svete nie je takmer nič nové, len sa stále vraciame k tomu, čo bolo dávno objavené. Ak si myslíme, že sme najdokonalejší, tak z nás hovorí len ľudská nadutosť,“ hovorí Hilmer.

    Nabíjaná hlina
    Svoje skúsenosti následne využil pri stavbe domov z nabíjanej hliny. Pri tejto technike sa pri stavbe múrov používa debnenie, v ktorom sa postupne ubíja hlina, až napokon vznikne kompaktná stena, ktorá je pevná ako betón. Stavby majú takú dobrú statiku, že nepotrebujú inú nosnú konštrukciu. Určitou nevýhodou sú menšie tepelné straty, preto je vhodné ich zatepliť dodatočnou izoláciou.

    Prvý dom z nabíjanej hliny postavil v roku 1996 v Dunajskej Lužnej pre svoju sestru. Od toho „klasického“ ho rozozná len málokto. V nasledujúcich rokoch postavil v okolí Bratislavy ešte tri takéto domy a na mnohých ďalších sa podieľal, a to nielen na Slovensku, ale najmä v zahraničí.

    Do Rakúska dokonca zákazníkovi vyviezol aj hotové hlinené panely. „Všetci sa ma pýtali: To sa nebojíš, že sa ti po ceste na diaľnici rozsypú? Ja som však vedel, že to vydržia,“ hovorí hrdo.
    V Rakúsku je na rozdiel od Slovenska po hlinených domoch oveľa väčší dopyt. Namieste je otázka, prečo je to tak, keď aj po finančnej stránke sú o niečo lacnejšie, čo je pre našinca často rozhodujúci faktor. „Náklady na murivo predstavujú iba 15 – 20 percent z celej stavby, čiže pri 3 miliónoch korún je to zhruba 450-tisíc. Pre takúto sumu sa len málokto rozhodne stavať z nepálenej hliny. To urobí iba osvietený človek, ktorý vie, že získa perfektné klimatické podmienky, lebo hlina dýcha,“ vysvetľuje Hilmer. Aj preto berie stavbu hlinených domov skôr ako hobby a živý sa ako statik.

    Je to bieda
    No nájdu sa aj odvážlivci ako Ján Smitka z Liptovského Mikuláša, ktorý sa pred viac ako desiatimi rokmi rozhodol založiť si špecializovanú stavebnú firmu na ekologické stavby z nepálenej hliny. „O hlinených stavbách som sa dočítal v novinách. Zaujalo ma to, že sú zdravotne vyhovujúce a prospešné pre alergikov a astmatikov. Zároveň sú veľmi šetrné k prírode, lebo pri ich stavbe sa spotrebúva minimálne množstvo energie. Hlina sa dá použiť priamo z výkopov, lebo skoro všade na Slovensku je vhodná,“ hovorí Smitka. Nadšený stavbár očakával väčší záujem, no ako sa ukázalo, Slováci sú aj v tomto smere dosť konzervatívni. Ročne tak postaví v priemere iba dva hlinené domy. Keďže hlinené stavby by ho neuživili, venuje sa aj „klasickej stavbárčine“. „Možno časom bude dopyt väčší, no teraz je to bieda,“ konštatuje Ján Smitka.

    Žilinské divadlo
    „Je tu málo osvety, málo sa o takejto architektúre hovorí a ešte menej sa stavia,“ hovorí Zuzana Kierulfová, predsedníčka občianskeho združenia ArTUR, ktoré sa u nás snaží šíriť myšlienky architektúry trvalo udržateľného rozvoja. Keďže problémom je aj nedostatok odborníkov, ktorí by vedeli namiešať kvalitnú hlinu, pripravujú učebnicu pre stredné stavebné školy, podľa ktorej by sa remeselníci naučili pracovať s hlinou. „Darmo budeme my architekti niečo navrhovať, keď nebudeme mať skúsených majstrov, všetko si sami robiť nemôžeme,“ dodáva.

    V západnej Európe zažíva stavba hlinených a slamených domov v posledných rokoch veľký boom a keďže na Slovensku bola tradícia prerušená, skúsenosti tamojších expertov sú cenné. Na seminároch organizovaných občianskym združením ArTUR sa o ne so svojimi slovenskými kolegami prichádzajú podeliť profesor Gernot Minke z Univerzity v Kasseli aj Holanďan Tom Rijven, ktorý stavia domy zo slamených balov a omietané hlinou.

    Nedávno bol Tom Rijven v centre alternatívnej kultúry v Stanici Žilina-Záriečie, kde v rámci workshopu o slame a hline ako stavebných materiáloch pomáhal pri výstavbe nového divadla. „Ak sa slamené balíky dobre zlisujú, môžu byť pevné ako tamten pilier,“ ukazuje na mohutný stĺp z betónu pod cestným nadjazdom, okolo ktorého vyrastá nové divadlo.
    V prípade, že sú slamené balíky kvalitne zlisované, môžu byť dokonca samonosné, takže nie sú potrebné ani drevené stĺpy. V Žiline však drevenú výstuž použili, lebo u nás ešte neexistuje dodávateľ, ktorý by vedel ich kvalitu garantovať.
    Ak sa na kubický meter použije 90 až 130 kg slamy, tak sa zabezpečia aj dokonalé tepelnoizolačné vlastnosti budovy. Hlina sa pred ukladaním namáča a postupne sa na ňu nanáša hlinená omietka. „Vyrobíte ju z dvoch dielov ílovitej hliny a troch dielov piesku, a pridáte slamu a piliny. Omietka však musí aspoň jeden deň stáť,“ vysvetľuje architekt Boris Hochel, ktorý sa už pred časom na podobnom projekte v Spišskom Podhradí podieľal.

    Aj keď je stavba zvnútra slamená, po omietnutí hlinou sa jej majiteľ nemusí báť, že by vyhorel. „Rakúšania aj Nemci robili ohňovzdorné testy týchto stien a ukázalo sa, že sú veľmi bezpečné aj pri teplote 1000 stupňov. Pri tejto teplote sa vypálila iba hlina. Slama je zlisovaná, takže sa nezapáli, lebo tam nie je prístup vzduchu,“ hovorí Zuzana Kierulfová.
    Priaznivci alternatívnej kultúry v Žiline čoskoro získajú zaujímavý objekt, ktorý si postavili svojpomocne, za minimum peňazí. Na Slovensku je to zatiaľ len jedna z mála hlinených stavieb. Časom ich možno bude viac. Ak pribudne nadšencov, ako sú Karol Hilmer, Ján Smitka či Zuzana Kierulfová. Alebo ako Tom Rijven. „Po prvýkrát som takúto budovu videl pred 15 rokmi v Amsterdame. Chytilo ma to za srdce, a tak som sa vybral do Francúzska, kde som sa rok učil stavať slameno-hlinené budovy,“ spomína. Medzičasom stihol postavil viac ako 50 domov, najmä vo Francúzsku, no veľmi hrdý je najmä na Konferenčné centrum holandskej Rabobanky, umiestnené v areáli výstaviska kvetín Floriade.

  • robertm

    Member
    27. decembra 2009 at 23:15
  • robertm

    Member
    29. decembra 2009 at 9:14

Log in to reply.

Začiatok diskusie
0 of 0 odpovede/odpovedí June 2018
Súčasnosť