Oblasť medzinárodnej ochrany pamiatok na Slovensku riadi Ministerstvo kultúry SR a z odbornej stránky zabezpečuje Ústredie štátnej pamiatkovej starostlivosti. Ústredie sa svojou prácou zúčastňuje na činnosti nevládnej organizácie Medzinárodná rada pre pamiatky a sídla (ICOMOS) a riadi tak koordináciu materiálno technickej stránky v odbore obnova pamiatok histórie, kultúry a múzejných cenností. Okrem toho rozvýja aj teóriu a metodiku pamiatkovej ochrany a spolupracuje aj s ostatnými medzinárodnými organizáciami.Medzinárodná činnosť v odbore pamiatkovej starostlivosti je veľmi významná pretože sa v nej sústreďujú nápady a poznatky kdekoľvek na svete. Uplatnňujú sa najprv v rezolúciách, chartách, potom v medziárodných odporúčaniach a konvenciách. Propagujú sa až dovtedy, kým neprejdú úplne do života. Medzinárodná ochrana neznamená internacionalizovanie kultúrnych hodnôt, ale musí byť nezištná, musí sa poskytovať všetkým krajinám podľa potrieb pamiatkového fondu, musí mať vedecký, technický a praktický charakter.
Často sa okrem morálnej a odbornej pomoci organizuje aj finančná podpora. Takisto aj UNESCO sa zaoberalo otázkou založenia medzinárodného fondu na ochranu pamiatok. Medzinárodnýni zásahmi sa zachránilo a zachraňuje mnoho pamiatok mimoriadneho významu aj tam, kde štát, v ktorom sa pomiatka nachádza, na to nemá prostriedky, alebo aj tam kde ešte myšlienky ochrany kultúrneho dedičstva nezačali byť realizované.

Vývoj ideovej oblasti pamiatkovej starostlivosti na medzinárodnej úrovni.

Hlavne vojnové udalosti dali podnet na vznik medzinárodnej spolupráce ochrane kultúrnych pamiatok. Začína vytvorením Spoločnosti národov. v roku 1935 je formulovaný Washingtonský pakt týkajúci sa ochrany pamiatok. Prvú medzinárodnú konferenciu o obnove pamiatok v roku 1931 v Aténach zorganizoval Medzinárodný úrad múzeí. Tu sa prvýkráť začína uplatňovať pojem medzinárodného dedičstva a predvída sa pokrok v medzinárodnej kooperácii tak v právnej ako aj vedeckej oblasti. Zaťiaľ síce platí pojem izolovanej pamiatky ako jedinca, ale už sa začína vynárať otázka jej okolia, prostredia. Po prvýkrát sa spomína nebezpečenstvo znečistenia.

Z iniciatívy UNESCO bola vypracovaná v roku 1954 tzv. Hagská konferencia: Dohovor na ochranu kultúrných statkov za ozbrojeného konfliktu. Tento dohovor odporúča vypracovať už v čase mieru medzinárodný zoznam pamiatok, ktoré by boli v prípade vojnového konfliktu pod medzinárodnou ochranou podľa tohoto dohovoru. Vzťahuje sa to na hnuteľné i nehnuteľné pamiatky.

Ďaľšie stretnutie sa konalo v Paríži v roku 1957 ale toto medzinárodné stretnutie zorganizovali nie múzejníci ale architekti. Prišli s novou myšlienkou, že nestačí len vypracovať zoznam veľkých pamiatok a postarať sa o ich ochranu, lebo veľké diela boli v podstate mimo nebezpečenstva, lebo boli chránené ako umelecké diela in situ ale je potrebné začleniť architektonické dedičstvo do jeho skutočných kontextov aj historické objekty do ich prostredia.

Druhý medzinárodný kongres architektov a technikov historických pamiatok sa konal v Benátkach v roku 1964. Boli prijaté viaceré rezolúcie. A tam vznikla medzinárodná charta o ochrane a obnove pamiatok a pamiatkových sídiel tzv. Benátska charta. Princípy tejto charty sú zhrnuté do piatich bodov, a to: chápanie pamiatky, ochrana, obnova, archeologické výskumy, dokumentácia a publikovanie.

V druhej rezolúcii bola vyslovená požiadavka vytvoriť medzinárodnú radu pre pamiatky a sídla – ICOMOS, čo sa uskutočnilo v roku 1965 vo Varšave.

Veľmi užitočným sa v tomto smere ukázalo medzinárodné sympózium ICOMOS v Levoči roku 1966 o regenerácii historických miest. Nastolila sa myšlienka súpisu týchto miest a integrácia ich ochrany do územných plánov rozvoja. O rok sa konalo v Caseres kolokvium o ochrane a oživení súborov historického alebo umeleckého záujmu. Zaoberalo sa závažnými problémami, ktorým sa treba venovať, a to metódami oživenia historických miest so zreteľom na pristorový rozvoj mesta, integráciou modernej architektúry do historického súboru, autodopravou, vzhľadom na ulice.

Sympózium v Tunise roku 1968 na prvý pohľad venované špecifickým problémom ochrany miest Stredozemného mora prijalo viaceré závery všeobecnej povahy.

V roku 1971 sa začali odborníci zaoberať aj problematikou jednotlivých druhov pamiatok. A preto ešte vo vtedajšej ČSSR vzniká prvá rezolúcia o ochrane ľudovej architektúry. V tom istom roku je nastolená aj problematika historických záhrad. Odvtedy nadobúda riešenie problémov ochrany záhrad a parkov určitý význam. Od tohto roku sa stretnutia ICOMOS konajú každé dva roky.

Kolokvium o ochrane a oživení miest a dedín v Latinskej Amerike usporiadané v Mexiku v roku 1972 podalo hlbokú analýzu stavu historickej štruktúry miest a opatrení na boj proti nepriaznivým vplyvom.

V roku 1972 sú prijaté dva závažné dokumenty UNESCO: Odporúčania týkajúce sa ochrany kulúrneho a prírodného dedičstva na národnej úrovni a Konvencia o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Obydva uvedené dokumenty sa zoširoka zaoberajú otázkami ochrany kultúrnych a prírodných hodnôt.

Časti dohovorov UNESCO

Vysoké zmluvné strany, zisťujúc, že kultúrne statký utrpeli za ozbrojených konfliktov ťažké škody a že sú rozvojom vojenskej techniky viac a viac ohrozované zničením, sú rozhodnuté urobiť všemožné opatrenia na ochranu kultúrnych statkov. Tieto opatrenia sa musia urobiť ešte po doba mieru. Osobitú ochranu majú statky ktoré sú:

a/ v dostatočnej vzdialenosti od veľkého priemyslového strediska, akéhokoľvek dôležitého vojenského objektu predstavujúceho citlivý bod ako je napríklad letisko, rozhlasová stanica, prístav, alebo železničná stanica istej dôležistosti, alebo veľká komunikačná línia.

b/ sa nevyužívajú na vojenské účely. Imunita týchto statkov je zabezpečená vysokými zmluvnými stranami ktoré sa zaväzujú že sa zdržia akéhokoľvek nepriateľského činu voči nim okrem prípadov v určitých článkoch. Statky musia byť po dobu ozbrojeného konfliktu mať poznávací znak.

Rezolúcia z kolokvia o úlohách a spolupráci
Ženeva

1/ Ochrana a obnova historickej pamiatky sú viacodborové operácie. Vo väčšine prípadov vyžadujú spoluprácu viacerých špecialistov.

2/ Týto špecialisti musia byť vysoko kvalifikovaný. Ich teoretická a praktická príprava si vyžaduje osobitú pozornosť.

3/ Zloženie skupiny špecialistov, ktorých spolupráca sa vyžaduje v konkrétnom prípade sa môže meniť.

4/ V každom prípade sa musí táto skupina zísť ešte pred definovnaím programu a pred začiatkom prác

5/ Spomedzi špecialistov zodpovedných každý za svoju príslušnú oblasť kľúčové postavenie a osobitú zodpovednosť má delegovaný architekt a konzervátor historických pamiatok. Na splnenie svojej úlohy si prizývajú potrebných vedeckých a technických špecialistov, alebo súkromníkov.
-architekt, či zamestnaný alebo vo voľnom povolaní, je zodpovedný za projekt a vedenie pracoviska.
-konzervátor historických pamiatok animuje, dohliada a sleduje prácu skupiny špecialistov z rôznych odborov a vyhodnocuje jej výsledky. Veľké zásadné rozhodnutia predpokladajú dohodu medzi týmito dvoma zodpovednými pracovníkmi – samozrejme – súhlas zodpovedných nadriadených.
Táto schéma je ideálnou smernicou a je adresovaná príslušným vlastníkom a správcom.

Zdroj: Pamiatkový úrad SR