Obnova fasády Kochovho sanatória v Bratislave

Obrázok k článku

Kochovo sanatórium je podľa zákona č.49/2002 Z.z. evidované ako Národná kultúrna pamiatka (NKP). Dielo je tiež zaradené do zoznamu modernej architektúry, ktorý vedie organizácia DOCOMOMO (International Committee for Documentation and Conservation of Buildings, Sites and Neighbourhoods of the Modern Movement).

 

Kochovo sanatórium, ktoré bolo založené MUDr. Karolom Kochom, sa nachádza v Bratislave vo vilovej štvrti pri hrade. Budova bola postavená v rokoch 1929-1930 podľa projektu architekta Dušana Jurkoviča, Jindřicha Merganca a Otmara Klimeša a zaraďuje sa medzi stavby funkcionalizmu. Budova má pôdorysný tvar symetricky zalomenej hmoty v tvare V so skoseným rohom a je zasadená do svahu. Je riešená ako dispozičný trojtrakt so 4 poschodiami.

 

Nosný systém budovy tvorí železobetónový skelet s tehlovou výplňou obvodového plášťa. Modul skeletu je dvojtraktový – s rozponmi 4,95m x 6,50m. Obvodové múry majú hrúbku 35cm (!) a priečky 15cm. Fasádu budovy tvoria jednoduché ploché steny s veľkými oknami, pričom v strede priečelia sa nachádzajú pásové okná. Fasádam dominuje horizontálne členenie, podporené horizontálnym priebežným škárovaním keramického obkladu, ktorým je celá budova obložená. Červenohnedé keramické obkladačky pôvodne pochádzali z Jurkovičovej trnavskej tehelne.

 

Budova pôvodne slúžila ako luxusná ženská klinika – pôrodnica a na liečenie ženských chorôb s kapacitou 36 lôžok. Počas prvej Slovenskej republiky sa stala špecializovanou nemeckou ženskou klinikou, po vojne slúžila dlhší čas ako pôrodnica. Po revolúcii v roku 1989 v nej súkromná zdravotnícka spoločnosť pokračovala v pôvodnej činnosti. Vedľa nemocnice sa nachádza štátom chránená, záhrada, ktorá bol pôvodne tiež súčasťou liečebného areálu, dnes je však od nemocnice fyzicky oddelená a pomerne spustnutá.   

 

V roku 2010 prebiehala na budove nemocnice rozsiahla zásadná obnova. Súčasťou tohto procesu bolo aj posúdenie stavu pôvodnej jurkovičovskej fasády. Už z uvedenej hrúbky obvodového muriva – spolu s tepelne neizolovaným železobetónovým nosným systémom – je zrejmé, že plášť nemocnice nemohol vyhovovať súčasným požiadavkám na primerane úsporné a hlavne hygienicky prijateľné využívanie budovy. Bolo zrejmé, že budovu je nevyhnutné zatepliť. Zateplenie z vnútra obvodového plášťa sa však nejavilo ako vhodné a preto bolo potrebné zatepľovať z vonkajšej strany. To však bolo v konflikte so zachovaným pôvodným jurkovičovským obkladom. K vyriešenie tohto problému bola prizvaná Katedra technológie stavieb Stavebnej fakulty STU v Bratislave.  

 

Pri obhliadke stavby sa zistilo, že stav obvodového plášťa budovy nebolo, vzhľadom na pokročilosť stavebných prác, možné posúdiť ako jeden celok, ale bolo možné posúdiť východnú stenu budovy, kde bol plášť zachovaný v pôvodnom stave. Z prieskumu obvodového plášťa in situ bolo možné zistiť pôvodnú konštrukčno-výrobnú skladbu obvodovej konštrukcie. Zistilo sa, že:

– vonkajšiu konštrukciu tvoril obklad keramickými tvarovkami s dutinou (tvarovky na plochej časti fasády mali rozmery cca 6,5 x 6,5 x 14cm),

– tvarovky boli medzi sebou spojené vrstvou malty hrubou cca 1,5cm, čím vytvárali čiastočne samonosnú predsadenú konštrukciu so vzperným efektom,

– obklad nebol k fasáde pripevnený oceľovými kotvami – s obvodovou konštrukciou budovy bol pôvodne spojený len vrstvou malty, hrúbky cca 1,5cm, 

– pod obkladom bola situovaná nosná železobetónová konštrukcia, tvorená skeletom stĺpov a priečlí, ktorá z vonkajšej strany budovy nebola nijako tepelne izolovaná,

– pod obkladom boli – v priestore medzi prvkami skeletu – umiestnené obvodové výplňové steny z plných pálených tehál hrúbky len 35cm, ktoré tiež neboli tepelne izolované,

– uzavretie konštrukcie zo strany interiéru budovy tvorili primerané povrchové úpravy (omietky, obklady … ).

 

Odborné posudzovanie sa týkalo pamiatkovej obnovy fasády sanatória, ktorá bola vytvorená zo špeciálnych keramických tvaroviek, pochádzajúcich priamo z produkcie architekta Dušana Jurkoviča v medzivojnovom období. Expertíza analyzovala príčiny vzniknutých porúch, hodnotila ich stav a ďalší vývoj. Vyjadrila sa tiež k navrhnutému spôsobu obnovy, pričom odporúčala postupy, vhodné z hľadiska ochrany pamiatok. Na základe prieskumu stavu konštrukcie obvodového plášťa in situ bolo možné konštatovať nasledujúce:

Stav tvaroviek keramického obkladu bol stále dobrý, tvarovky neboli popraskané, ani inak narušené. Výnimku predstavovali odštiepené časti povrchu na niektorých kusoch. Tvarovky boli v celku zašpinené depozitmi špiny stekajúcej po fasáde, čo bolo možné vnímať aj ako akúsi patinu. Z bližšieho pohľadu však obklad miestami pôsobil nepríjemne špinavo – „ušmudlano.

Prídržnosť obkladu k fasáde však bola zásadne znížená, keďže pôvodná použitá vápenná malta sa od podkladu na mnohých miestach / plochách oddelila a rozpadla.

Škárovacia malta obkladu bola viac menej kompaktná, avšak dalo sa pozorovať jej rozpraskanie. Táto malta sa vzhľadovo ponáša na maltu použitú za obkladom, avšak na záverečné preškárovanie bola použitá iná – výrazne tvrdšia malta hrúbky cca 3mm, ktorou boli pohľadové škáry obkladu vyplnené. Pravdepodobne išlo o maltu cementovú, alebo nadstavovanú, pričom nie je jasné, či táto malta bola použitá už pri výstavbe budovy, alebo až neskôr pri opravách. Táto „uzatváracia“ malta bola rozpraskaná na cca 8-15cm dlhé pásiky (oddelené zmrašťovacími trhlinami) a na mnohých miestach vypadávala.         

 

Stabilita obkladu bola na viacerých narušených plochách zabezpečovaná hlavne vzperným efektom jeho konštrukcie. Z tohto hľadiska je preto obklad možné hodnotiť ako podmienečne stabilný – s rizikom náhlej havarijnej plošnej deštrukcie stredného až veľkého rozsahu. Materiálové, ani pevnostné charakteristiky použitých stavebných materiálov neboli predmetom expertízy, ktorá bola vykonaná v úrovni II. stupňa podľa Znaleckého štandardu [TASÚS, 1993] ako technická obhliadka bez odberu vzoriek, skúšok materiálov a sondážnych prác. 

 

Stav obkladu bol dôsledkom dlhodobého pôsobenia viacerých faktorov. Mechanizmus degradácie a následnej deštrukcie obkladu bol nasledujúci:

–    Relatívna vlhkosť vzduchu v interiéri budovy bola v prevažnej časti roka vyššia ako vzduchu v exteriéri. Rozdiel parciálnych tlakov vodných pár spôsobil ich prestup z interiéru do exteriéru. Konštrukcia obvodového plášťa budovy neobsahovala žiadne parozábrany, takže vstup vodných pár do obvodového muriva limitoval len difúzny odpor obvodovej konštrukcie.

–    V chladnom období boli vytvorené podmienky pre dosiahnutie rosného bodu vo vrstve vápennej malty pridŕžajúcej obklad. Kondenzovaná voda vplyvom prechladzovania obkladu zamŕzala a svojou expanziou narušovala vápennú maltu, ktorá obklad pridŕžala.

 

Obr.1 a 2 Pôvodný – patinovaný vzhľad fasády a havarijný stav oddeľovania sa obkladu od podkladu.

 

V prvej fáze degradácie dochádzalo k degradácii obkladu pôsobením expanzie ľadu a k strate súdržnosti vrstiev (narušenie adhézie) – odseparovanie v hodnote rádovo desatín mm.

V druhej fáze čiastočky rozrušenej malty vplyvom teplotných zmien a otrasov postupne vypĺňali kontaktné škáry a odtláčali obklad od nosných a výplňových častí konštrukcie. Odseparovanie v tomto štádiu malo hodnotu už rádovo niekoľko mm.

V tretej fáze proces akceleroval a do škár sa dostávali väčšie častice narušenej malty. V tejto fáze bol obklad nesený najmä nižšie položenými vrstvami. Cez škáry s rozpraskanou maltou vplyvom hnaného dažďa vnikala pod obklad voda z atmosférických zrážok, čím sa proces degradácie konštrukcie urýchľoval. V miestach, kde nižšie položené vrstvy vplyvom tých istých procesov strácali stabilitu, dochádzalo k deštrukcii obkladu.

Vo štvrtej fáze poruchy už obklad prestával plniť svoju funkciu, nechránil konštrukciu a stal sa nebezpečným.

 

Popísaný proces pritom stále prebiehal. Podľa skúmaných sekcií odpadnutého obkladu bolo možné usudzovať na rozsah poškodenia, blížiaci sa 100% plochy obkladu.  

 

Z medzinárodných metodických dokumentov vyplýva, že pre obnovu obkladu by bola najvhodnejšou cestou použitie pôvodného materiálu a pôvodného konštrukčného riešenia. K tomu je ale treba uviesť, že budovy modernej architektúry, ktoré boli budované približne v medzivojnovom období, boli už vo svojej dobe navrhované a realizované so závažnými konštrukčno-výrobnými a prevádzkovými nedostatkami. Časť nedostatkov musela už v tomto období spôsobovať problémy.

 

Z uvedeného je zrejmé, že obnova budovy si vyžaduje zásadne upraviť tepelnoizolačné charakteristiky obvodových konštrukcií. Inštalácia kontaktného zatepľovacieho systému bola logickou voľbou. Aj v zmysle zásad ochrany pamiatok nebolo účelné trvať na zhotovení identickej kópie konštrukcie obvodového plášťa, ale stačilo dosiahnuť len identický vzhľad vonkajšieho povrchu fasády.

 

Plášť tak bolo možné nanovo konštrukčne a materiálovo vyriešiť. Ako kompromis sa ukázala možnosť vytvoriť vonkajšiu vrstvu obvodového plášťa z keramických tvaroviek a pod ňu inštalovať tepelnú izoláciu. To však zároveň predpokladalo demontáž pôvodného obkladu budovy, za ktorý by bol izolačný materiál umiestňovaný. Napriek tomu, že obklad bol celkovo rozvoľnený a na mnohých miestach odstával od fasády, bolo jasné, že pri demontáži príde k poškodeniu určitého množstva tvaroviek, ktoré už nebudú opätovne použiteľné. Nové tvarovky viac-menej rovnakých rozmerov a podobnej vnútornej štruktúry však bolo možné zabezpečiť až z Maďarska (výrobňa Nagykanizsa). Na prvý pohľad vyzerala aj vzorka ich inštalácie ako úspešné napodobenie pôvodného výzoru budovy.

 

Celkovo bolo potrebné pôvodné konštrukčno-materiálové riešenie obvodového plášťa budovy Kochovho sanatória hodnotiť nielen ako prevádzkovo nevyhovujúce, ale aj ako potencionálne havarijne nebezpečné (týkalo sa keramického obkladu fasády). Demontáž obkladu bola preto nevyhnutná a nové konštrukčno-materiálové riešenie fasády účelné. Spracovatelia posudku však odporúčali, aby z pôvodných tvaroviek obkladu bola tá časť, ktorá je technicky vhodná, opätovne využitá na obloženie časti fasády, avšak tak, aby pôvodné tvarovky vytvorili súvislú plochu. Jej lokalizovanie na fasáde mohlo byť vecou architekta obnovy v spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom v Bratislave.  

 

LITERATÚRA

[1]     Ashurst, J. – Ashurst, N. (1989): Practical Building Conservation. – Vol. 2. Brick, Terracotta and Earth, Hants: English Heritage Technical Handbook, Gower Technical Press.

[2]     kolektív autorov (2003): Ochrana kultúrneho dedičstva v medzinárodných dokumentoch – Charty, smernice a rezolúcie. Bratislava: ICOMOS Slovensko.

[3]     Makýš, O. (2004): Technologie renovace budov, Bratislava: Jaga group, ISBN801-8076-006-3, 262 pp.

[4]     Nič, M. (2000): Metodika znaleckého posudku. Bratislava: SvF STU.

[5]     Škabrada, J. (2003): Konstrukce historických staveb, Praha: Argo, ISBN 80-7203-548-7.

[6]     Vlček, K. (1991): Technológie rekonštrukcie budov. Príprava a realizácia stavieb. Bratislava: STU

 

Recenzoval: doc.Ing. Ivan Juríček, PhD.:

Autor: doc.Ing. Oto Makýš, PhD.

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Nitrianska katedrála

Za?iatok kres?anstva na Slovensku môžeme vystopova? k mestu Nitra ku kostolíku, ktorý bol postavený knieža?om Pribinom a pomenovaný po sv. Emeramovi biskupovi z Regensburgu, odkia? pochádza aj sú?asný pápež.